Počas Frieze týždňa sa londýnsky Dover Street Market zmenil na bazár limitovaných edícií, autogramiád a stretnutí. Najzaujímavejšia vec, ktorá z toho večera zostala, však vôbec nie je nová. Je to Six, časopis, ktorý Rei Kawakubo vydávala v rokoch 1988 až 1991. Teraz sa vracia a dá sa ešte zhruba mesiac vidieť priamo v obchode.
Obchod, ktorý nie je obchodom
Kto Dover Street Market nepozná, môže si ho najprv predstaviť ako luxusný obchodný dom. Táto predstava však rýchlo prestane sedieť. DSM v roku 2004 založili Rei Kawakubo, zakladateľka značky Comme des Garçons, a jej manžel Adrian Joffe, prezident Comme des Garçons International.
Názov si obchod nechal z prvej adresy na Dover Street v londýnskom Mayfairi. V roku 2016 sa presťahoval do pamiatkovo chránenej budovy na Haymarkete, neďaleko Piccadilly Circus, ktorú v roku 1912 postavil Thomas Burberry. Kawakubo z nej nechala fasádu, stropy aj schodisko a všetko ostatné premenila.
Pod jednou strechou tu vedľa seba visia veľké módne domy, malé nezávislé značky, umelecké objekty, knihy a časopisy. Interiér sa pravidelne prestavuje a jednotlivé „ostrovčeky“ značiek si navrhujú samy, takže každé poschodie vyzerá inak. Je to skôr kurátorovaný priestor ako predajňa, niečo medzi galériou, butikom a výstavou, ktorá sa nikdy nekončí. Dnes má DSM pobočky aj v Tokiu, New Yorku, Paríži a ďalších mestách, ale londýnska je pôvodná.
Večer 15. októbra
Každý rok počas Frieze, najväčšieho londýnskeho veľtrhu súčasného umenia, sa DSM premení na niečo ako bazár. Umelci a módni tvorcovia pripravia limitované edície, ktoré sa predávajú len v týchto dňoch. Tento rok sa 15. októbra večer konali autogramiády, launche a menšie happeningy naprieč celou budovou a kávu podávala Rose Bakery, kaviareň priamo v obchode.
Medzi menami boli Marc Quinn, Martine Rose, Matières Fécales, Michèle Lamy so Sissy Misfit, Tim Walker, Quil Lemons, Susie Cave, Tremaine Emory aj Ministry of Sound. Posledné meno je pre tento článok dôležité, ale k tomu sa ešte vrátime.
Z toho, čo sa v ten večer objavilo, však zostala v obchode stáť jedna vec. Six.
Časopis o zmysle, ktorý sa nedá opísať
V roku 1988 začala Rei Kawakubo vydávať časopis Six, pomenovaný podľa šiesteho zmyslu. Vyšlo osem čísel a v roku 1991 sa skončil. Nepredával sa: Comme des Garçons ho rozdávalo zadarmo klientom a novinárom. Prvé dve čísla mali obrovské voľné strany, ktoré neboli ani zviazané.
Na prvý pohľad by sa dal Six nazvať katalógom značky. Oblečenie Comme des Garçons sa v ňom však objavovalo len výnimočne. Kawakubo raz povedala, že vysoká móda musí mať v sebe mystérium, a Six bol presne o tom: nemal ukazovať šaty, ale náladu a predstavu, z ktorej vznikajú.
Za podobou Six stál grafik Tsuguya Inoue. Namiesto radu fotiek kládol vedľa seba obrazy, ktoré sa niečím podobali, napríklad detaily rastlín Karla Blossfeldta a klobúky tvarované ako sochy.
Najlepšie to ukazuje jeden trik. Na strane s portrétom básnika Jeana Cocteaua bol vyrezaný otvor a cez neho bolo vidno fotografiu zo susednej strany, kampaň Comme des Garçons. Keď ste stranu zatvorili, Cocteau, ktorý zomrel ešte v roku 1963, zrazu akoby mal na sebe sako z kolekcie Homme Plus.
Do časopisu prispievali aj veľké mená fotografie, napríklad Robert Frank, Josef Koudelka, Saul Leiter a Peter Lindbergh. Lindbergh mal napokon zo všetkých ôsmich čísel najviac strán.
Zaujímavé je, čo sa v tých istých rokoch dialo v Británii. Six vznikol v roku 1988, teda v tom istom roku, keď študent Damien Hirst zorganizoval v prázdnej budove v Docklands výstavu Freeze, z ktorej vyrástla generácia YBA. Posledné číslo vyšlo v roku 1991, keď v manchesterskej Haçiende začal gay a lesbický večer Flesh a v bývalej autobusovej garáži v londýnskom Elephant & Castle otvoril klub Ministry of Sound. Zatiaľ čo Británia vymýšľala nové umenie a novú klubovú kultúru, v Tokiu vznikal módny časopis, ktorý sa takmer vôbec nezaoberal oblečením.
Six is new again
Tento rok sa Six vrátil v podobe, v akej kedysi začínal: ako tlačovina poslaná klientom. Comme des Garçons každý rok posiela vybraným zákazníkom poštou tlačené zásielky, ktoré značka interne volá „DMs“. Tie z roku 2026 pretláčajú obálky a archívne strany Six a pridávajú k nim práce súčasných fotografov, napríklad Jacka Davisona a Flor Garduño. Všetko vybrala Kawakubo sama. Zásielky dostali iba klienti v Paríži, Londýne a Japonsku.
„Six is new again,“ hovorí Adrian Joffe. Je v tom aj malý vtip, ktorý by si všimol len pozorný čitateľ starých čísel: hneď vedľa definície šiesteho zmyslu si prvé číslo trochu suchým tónom všimlo, že v Japonsku bolo kedysi módou dávať pred slová predponu „new“.
Z papiera sa Six presunul do priestoru. Inštalácie sú priestorovým prekladom zásielok a vznikli presne v tých troch mestách, kam zásielky putovali. Joffe hovorí, že ich bude len toľko a žiadne ďalšie.
Strana časopisu ako architektúra
V Londýne Kawakubo navrhla úpravu výkladov na Haymarkete aj celého prízemia. Načasovala ju na Frieze a prvýkrát od presťahovania v roku 2016 dostal Six v obchode takýto priestor. Zväčšené archívne strany sa dajú vidieť už z ulice cez výklady a vo vnútri pokračujú na stĺpoch.
V každom meste vyzerá Six inak, pretože sa prispôsobuje budove. V Paríži sa na jar strany časopisu ovinuli okolo kovových rúr na nádvorí. V Tokiu sú čiernobiele koláže omotané okolo stĺpov obchodu, vonku aj vo vnútri. V Londýne zase visia vo výkladoch.
V článku o výstave v Tate som písala o tom, že britské umenie 90. rokov vznikalo v budovách, ktoré nikto nechcel. Rachel Whiteread vtedy odliala do betónu vnútro domu určeného na zbúranie a z prázdneho priestoru urobila sochu. Six ide opačným smerom: z plochej strany časopisu robí priestor. A deje sa to v budove, ktorá bola kedysi sídlom Burberry a dnes patrí niekomu úplne inému.
Partia naprieč mestom
Frieze týždeň sa dá čítať ako zoznam podujatí. Zaujímavejšie je čítať ho ako šachovú partiu, v ktorej sa figúrky presúvajú medzi doskami.
Kým v DSM visí Six, v Tate Britain beží výstava o 90. rokoch, teda o desaťročí, ktoré sa začína približne tam, kde Six skončil. Ministry of Sound bol večer 15. októbra hosťom v DSM a zároveň patrí ku klubovej kultúre, ktorej Tate venuje celú časť výstavy. Tim Walker sa objavil v programe večera v DSM a jeho meno nadväzuje na britskú módnu fotografiu, ktorú v Tate zastupujú Corinne Day, Nick Knight či David Sims. Craig McDean je v Tate medzi fotografmi 90. rokov a zároveň nedávno otvoril výstavu v Tokiu, takže je doslova na dvoch doskách naraz. A značka McQueen, sponzor výstavy v Tate, podľa Hypebeastu práve 15. októbra, v deň večera v DSM, oznámila odchod svojho kreatívneho riaditeľa Seána McGirra.
Nič z toho nie je naplánované ako celok. Práve preto to funguje ako Six: zmysel vzniká z toho, čo sa náhodou ocitne vedľa seba.
Čo znamená „new again“
Six nevysvetľoval, prečo stojí rastlina vedľa klobúka alebo básnik vedľa saka. Spojenie nechal na čitateľa. Podobne sa dá čítať aj tento londýnsky október: v Tate sa 90. roky vracajú preto, aby sa ich príbeh rozpovedal inak, v Dover Street Market sa vracia Six s tvrdením, že je opäť nový. Či to platí, si najlepšie overíte priamo pred výkladmi na Haymarkete.
Dover Street Market: Frieze 2026
Zdroje: AnOther Magazine (Madeleine Rothery), Hypebeast (Erin Ikeuchi), Dover Street Market, Dezeen, Purple Magazine, Wallpaper.
