Gabrielle Chanel milovala kamélie. Zvolila si ich dokonca za osobný symbol domu. Kamélia má však jeden nedostatok. Nevonia. Práve preto jej vôňu napokon prepožičal iný kvet, gardénia.
Gardénia sama osebe kladie parfumérom nezvyčajnú prekážku. Jej prirodzenú vôňu totiž nemožno destilovať. Kvet sa jednoducho odmieta nechať zachytiť klasickým spôsobom. Presne túto úlohu dostal v roku 1925 parfumér Ernest Beaux. Ten istý muž, ktorý o štyri roky skôr stvoril pre dom Chanel No. 5, teraz stál pred úplne inou výzvou. Kým No. 5 mal byť abstraktný, takmer nezemský parfum, gardénia si žiadala presný opak. Musela pripomínať skutočný kvet, hoci vznikla výhradne z iných surovín.
Beaux vôňu gardénie znovu poskladal z pomarančového kvetu, tuberózy a jazmínu. Doplnil ju aj o drevité tóny pačuli, vetiveru a santalového dreva. Výsledkom bol parfum, ktorý pôsobil ako biely kvet, no v skutočnosti ním nikdy nebol.
Gardénia sa v 80. rokoch dočkala aj svojho návratu. Chanel ju vtedy znovu uviedol spolu s ďalšími dvoma exkluzívnymi vôňami domu, Bois des Îles a Cuir de Russie. Nová verzia zostala verná pôvodnej kompozícii, no vďaka pokročilejším syntetickým materiálom pôsobí jemnejšie. Stráca totiž tú ťažobu, akú by od bieleho kvetu dnes čitateľ intuitívne čakal.
Vôňa dnes patrí medzi Les Exclusifs de Chanel. Táto séria zámerne zostáva mimo hlavnej ponuky domu. Zhromažďuje totiž vône, ktoré si Chanel nikdy neprial urobiť masovými. Gardénia v nej zostáva presne tým, čím bola od začiatku. Zostáva tichým, takmer neuchopiteľným kvetom, ktorý sa napokon predsa len nechal vypočuť.
Zdroj: Chanel
