Lucio Fontana raz namaľoval obraz s nápisom „Som svätý“. Na zadnej strane pridal druhú vetu, „Som mrcha“. Presne týmto dielom sa otvára Tragicomica, najambicióznejšia výstava, akú kedy MAXXI venoval dejinám talianskeho súčasného umenia.
Výstava predstavuje viac ako 130 umelcov a 300 diel. Kurátori Andrea Bellini a Francesco Stocchi si pritom kladú jednoduchú otázku. Prečo sa Taliani, keď príde na najväčšie drámy, tak radi smejú?
Myšlienka, ktorá zrela tridsať rokov
Bellini priznáva, že prvý nápad na túto výstavu sa mu zrodil už dávno. Bol vtedy študentom filozofie na univerzite v Siene. V roku 1996 mu do rúk padla čerstvo vydaná kniha filozofa Giorgia Agambena. Odvtedy čakal na správne miesto a moment, aby myšlienku premenil na skutočnú výstavu. Trvalo to tridsať rokov.
Prezidentka MAXXI Maria Emanuela Bruni výstavu otvára citátom Charlieho Chaplina. Podľa neho je život tragédiou, keď sa naň pozeráš zblízka, no zmení sa na komédiu, len čo sa od neho vzdiališ. Podobnú myšlienku formuloval aj taliansky filmár Mario Monicelli, ktorý raz povedal, že komédia je vlastne tragédia videná odzadu.
Filozof, ktorý pomenoval taliansku dušu
Za konceptom výstavy stojí práve spomínaný Giorgio Agamben. V knihe Categorie italiane z roku 1996 opísal fenomén, ktorý nazval „tvrdohlavá anti-tragická intencia“. Znie to komplikovane, no v skutočnosti opisuje jednu vec. Taliani systematicky odmietajú tragédiu ako formu myslenia.
Agamben pritom siaha až k Dantemu. Poukazuje na to, že Božská komédia sa v origináli nevolá tragédia. Volá sa jednoducho Comedìa. Dante totiž svoju cestu peklom, očistcom aj rajom chápal ako pohyb od viny k nevine, teda presne opačne, než funguje klasická tragédia. Podľa Agambena to nie je náhoda. Je to jeden z prvých momentov, kedy sa taliansky vzťah ku komike stáva vedomou kultúrnou voľbou, nie len náhodným žartom.
Zaujímavé je aj to, ako Bellini túto taliansku citlivosť porovnáva so severnou Európou. Kým talianske umenie od renesancie ťahá k harmónii, kráse formy a odmietaniu tragédie, severoeurópski majstri ako Hieronymus Bosch, Albrecht Dürer či Jan van Eyck sa naopak sústredili na fyzické utrpenie a temný, groteskný detail.
Dielo, ktoré rozdelilo Vatikán
Výstava sa neuspokojí len s teóriou. Vystavuje aj konkrétny dôkaz, ako ďaleko táto irónia vie zájsť. Maurizio Cattelan v diele La Nona Ora zobrazil pápeža zasiahnutého meteoritom. Dielo pri svojom prvom uvedení vyvolalo skutočný škandál, vrátane reakcií priamo z Vatikánu.
Podobnú trajektóriu má aj práca Piera Manzoniho. Jeho konzervy s názvom Merda d’artista, teda doslova „umelcov výkal“, vznikli ako sarkastický komentár k trhu s umením. Dnes sa práve tieto konzervy vydražujú za státisíce eur. Irónia sa tak sama stala tovarom, presne tým, čo pôvodne kritizovala.
Trasa cez tridsať rokov irónie
Trasa výstavou nie je usporiadaná chronologicky. Diela namiesto toho spolu vedú dialóg naprieč desaťročiami. Hneď na úvod sa návštevník stretne s Fontanovým obrazom, postaveným do kontrastu s ozbrojenými bojovníčkami Eleny Bellantoni, vyzbrojenými len slovami.
Ďalej na trase čaká Ročná lampa Alighiera Boettiho, ktorá sa rozsvieti len na pár sekúnd, raz do roka. Neónový nápis Built for Crime od Monicy Bonvicini signalizuje vstup do druhej časti výstavy, kde sa priestor mení z otvoreného na hustejší a stiesnenejší. Cattelanov visiaci kôň s názvom Novecento, teda Dvadsiate storočie, stojí v dialógu s dielami Luciana Fabra, v konfrontácii monumentality a irónie.
Chiara Fumai sa v diele The Night Is Still Young vznáša na hojdačke, oblečená ako princezná, uprostred rozprávkovej atmosféry. Vedľa nej visí mozaika Paoly Pivi, zložená z 25-tisíc vtipov a mémov o covide, ktoré umelkyňa zbierala počas pandémie. Piero Manzoni sa objavuje aj vo svojej Živej soche, kde sa diváci sami stávajú súčasťou diela, keď na moment vystúpia na podstavec.
Ženy, ktoré si vzali smiech ako zbraň
Výstava venuje výrazný priestor aj umelkyniam, ktoré grotesku a iróniu použili ako nástroj politického odporu. Patria k nim napríklad Ketty La Rocca, Tomaso Binga alebo spomínaná Chiara Fumai. Ich práce ukazujú telo a jazyk ako priestor, kde sa dá zosmiešniť patriarchálna autorita, nie len ju kritizovať vážnym tónom.
Architektúra ako tichý spoluautor
Výstava sa koná v budove MAXXI od architektky Zahy Hadid, otvorenej v roku 2010. Šestnásť rokov po otvorení tak múzeum prvýkrát takto veľkoryso mapuje vlastnú národnú scénu. Kurátorstvo výstavy má na starosti Francesco Stocchi, umelecký riaditeľ MAXXI od roku 2023. Po jeho boku stojí Andrea Bellini, ktorý v roku 2024 kurátoroval aj švajčiarsky pavilón na Benátskom bienále.
Prakticky
Tragicomica beží v MAXXI v Ríme od 2. apríla do 20. septembra 2026. Výstavu sprevádza aj bohatý program diskusií, filmových projekcií a čítaní, vrátane prehliadky talianskeho filmu kurátorovanej Davidom Obertom.
K výstave vyšiel aj rozsiahly katalóg vydavateľstva Marsilio Arte, na 568 stranách so 217 farebnými ilustráciami. Vychádza v talianskej aj anglickej edícii, za cenu 47 eur.
