Fondation Maeght tento rok venuje veľkú výstavu jednému z najvplyvnejších amerických maliarov 20. storočia. Od 27. júna do 15. novembra 2026 hostí výstavu Ellsworth Kelly – At the Edge of Water. Kurátorom je Éric de Chassey. Výstava navyše prvýkrát skúma tému vody v Kellyho tvorbe.
Kto bol Ellsworth Kelly
Kelly sa narodil v roku 1923 v Newburghu v New Yorku. Zomrel v roku 2015 vo veku deväťdesiatdva rokov. Bol plachý, gay a od detstva vášnivý pozorovateľ vtákov. Ako dieťa zažil moment, ktorý neskôr sám opisoval ako kľúčový: pri koledovaní na Halloween ho fascinovalo osvetlené okno rozdelené na červené, modré a čierne plochy. Keď sa priblížil, zistil, že farby pochádzajú len zo záclon, gauča a krbu, no ten prvý dojem čistého svetla a farby si niesol so sebou celý život.
Predtým než sa stal maliarom, slúžil v takzvanej „Ghost Army“ — jednotke kamuflážnych expertov, ktorí pred a po vylodení v Normandii klamali nepriateľa falošnými vojenskými pozíciami.
Vďaka štipendiu G.I. Bill strávil šesť rokov v Paríži, od roku 1948 do 1954. Práve tento pobyt mu umožnil vyhnúť sa dominancii newyorského abstraktného expresionizmu, ktorému vtedy vládli Jackson Pollock, Willem de Kooning a Mark Rothko. Kelly sám priznal, že v Paríži odmietol príležitosť porozprávať sa s Pablom Picassom, jednoducho preto, že sa hanbil za svoju zlú francúzštinu. Namiesto toho ho ovplyvnili úplne iní velikáni: Henri Matisse, Piet Mondrian, Constantin Brâncuși a Jean Arp. Od Arpa prevzal najmä metódu kompozície založenú na náhode.
Kelly a Pop Art: prekvapivé prepojenie
Hoci sa Kelly sám bránil akémukoľvek zaradeniu, kritici dodnes poukazujú na jeho blízkosť k Pop Artu. Newyorský Whitney Museum mu v roku 2003 venoval výstavu Red Green Blue, postavenú práve na sérii obrazov v týchto troch farbách z konca 50. a začiatku 60. rokov. Kritik Ken Johnson vtedy v New York Times napísal, že Kellyho farby pôsobia skôr ako produkt modernej chémie než tradičnej maľby, a že svetlo v jeho plátnach vyzerá elektrickejšie než prirodzené.
Historička umenia Sarah K. Rich zašla ešte ďalej: podľa nej kombinácia zelenej, modrej a červenej nie je náhodná, keďže presne z týchto farieb sa skladá obraz na televíznej obrazovke. Kelly sa navyše pohyboval v rovnakých newyorských kruhoch ako Andy Warhol a James Rosenquist, hoci sám akékoľvek priame prepojenie s Pop Artom odmietal.
Sám to vnímal inak. Tvrdil, že jeho najväčšou inšpiráciou bolo pozorovanie vtákov, nie iné obrazy. Jeho abstrakcia vychádzala z reálneho videnia, teda z tieňov, architektúry a svetla, nie z vnútorných emócií. Presne táto schopnosť všímať si realitu okolo seba sa napokon stala jadrom výstavy vo Fondation Maeght.
Kelly a rodina Maeght
Po návrate do Francúzska Kelly vystavoval priamo v Galerie Maeght v Paríži. Pravidelne tiež pobýval v Saint-Paul-de-Vence u rodiny Maeght. Vzniklo tak celoživotné priateľstvo s Adrienom Maeghtom, dnešným predsedom správnej rady Fondation.
Voda ako téma výstavy
Kelly celý život priťahovali vodné prostredia. Patrili medzi ne Belle-Île, Azúrové pobrežie, New York aj Karibik. Nikdy však netvoril klasické krajinomaľby. Namiesto toho prekladal samotné vnímanie vody, teda jej meniacu sa farbu, svetlo a povrch, do čistej abstraktnej formy.
Sám to opísal jednoducho: „In my paintings, I do not invent; my ideas come from a constant investigation of the appearance of things.“
Po jeho smrti v roku 2015 napísal americký kritik Peter Schjeldahl v The New Yorker, že Kellyho obrazy majú náhlosť zázrakov. Podľa neho ich nedokáže plnohodnotne zaradiť žiadne veľké hnutie dvadsiateho storočia, teda ani minimalizmus, ani pop art, ani op art. Ich tajomstvom je podľa Schjeldahla nevinnosť, udržiavaná na fantastickej úrovni talentu a remesla.
Fondation Maeght: príbeh straty a umenia
Fondation vznikla po tragédii. Najmladší syn Aiméa a Marguerite Maeght, Bernard, zomrel v roku 1953 na leukémiu. Práve maliar Georges Braque presvedčil zdrvených rodičov, aby smútok premenili na niečo trvalé: miesto pre umenie.
Fondation otvoril v roku 1964 legendárny francúzsky minister kultúry André Malraux. Stala sa tak prvou súkromnou umeleckou inštitúciou vo Francúzsku. Inšpirovali ju pritom americké múzeá ako Guggenheim, Barnes Collection a Phillips Collection, ktoré Maeghtovci navštívili počas ciest po USA v 50. rokoch.
Architektúra, ktorá dýcha ako Kellyho obrazy
Budovu navrhol katalánsky architekt Josep Lluís Sert. Vytvoril akúsi „dedinskú architektúru“, plnú prirodzeného svetla, bielych stien a vnútorných dvorov. Predtým staval ateliér pre Joana Miróa na Malorke, čo napokon presvedčilo Maeghta zveriť mu aj tento projekt. Sert neskôr vystriedal Waltera Gropia vo funkcii dekana architektúry na Harvarde.
Sert doslova zabudoval prírodu priamo do stavby. Návštevníci tak jedným pohybom objavujú diela vo vnútri aj krásu okolitej krajiny. Presne táto myšlienka, teda prepojenie svetla, prírody a formy, spája Sertovu architektúru s Kellyho maľbami vody.
Zbierka svetových mien
Kellyho diela dnes vstupujú do dialógu so stálou zbierkou Fondation, ktorá patrí medzi najväčšie zbierky moderného umenia v Európe. Nájdete v nej mená ako Pierre Bonnard, Georges Braque, Joan Miró, Alberto Giacometti, Marc Chagall, Alexander Calder a Wassily Kandinsky. Zbierka dnes obsahuje približne 13 000 diel, z ktorých pôvodný odkaz Marguerite a Aiméa Maeghta tvorilo 1 000 prác.
