Na Trocadéro dnes stoja tri ženy z bronzu. Jedna leží, druhá kľačí, tretia sedí na skale. Za nimi sa týči Palais de Chaillot, pred nimi Eiffelova veža. Tracey Emin v Paríži neprináša pomník hrdinovi. Prináša pomník prežitiu.
Ak to meno poznáte len z titulkov o rozostlanej posteli, je čas to napraviť. Emin patrí k najvplyvnejším umelkyniam svojej generácie. A jej príbeh je kľúčom k tomu, prečo tieto sochy pôsobia tak silno.
Kto je Tracey Emin: long story short
Narodila sa v roku 1963 v Croydone a vyrastala v prímorskom Margate. Študovala grafiku v Maidstone a maľbu na Royal College of Art v Londýne. Po škole zažila dva traumatické potraty. Zničila všetko, čo dovtedy namaľovala.
Potom urobila radikálne rozhodnutie. Jej materiálom sa stal jej vlastný život. Znásilnenie v trinástich, potraty, alkohol, rozchody, Margate. Všetko, čo iní skrývajú, Emin vystavila.
V roku 1993 otvorila so Sarah Lucas obchod The Shop v londýnskom Bethnal Green. V tom istom roku mala prvú samostatnú výstavu v White Cube. Ako tridsaťročná ju s iróniou nazvala My Major Retrospective. White Cube ju zastupuje dodnes.
V roku 1995 ušila stan Everyone I Have Ever Slept With 1963–1995. Na jeho vnútro našila mená všetkých, s ktorými kedy spala. Nešlo len o milencov. Boli tam aj príbuzní z detstva, jej dvojča a dve nenarodené deti. Stan neskôr kúpil Charles Saatchi. V roku 2004 ho zničil požiar skladu Momart.
Posteľ, ktorá zmenila britské umenie
Širšia verejnosť ju spoznala v roku 1997. V priamom prenose diskusie Channel 4 o Turnerovej cene vystúpila opitá, nadávala a odišla zo štúdia. Británia mala novú enfant terrible.
O dva roky neskôr bola na Turnerovu cenu nominovaná sama. V Tate vystavila My Bed: svoju neustlanú posteľ po dňoch depresie, so špinavými plachtami, kondómami, ohorkami a fľašami. Dvaja performeri na ňu skočili a hodinu štvrť sa bili vankúšmi. Médiá šaleli. Cenu napokon vyhral Steve McQueen, ale celý rok patril Emin.
Posteľ kúpil Saatchi za 150 000 libier. V roku 2014 ju v Christie’s vydražili za 2,5 milióna libier. Kupcom bol Jay Jopling, zakladateľ White Cube.
Dnes sa My Bed dá čítať aj inak. Emin zdieľala svoje najintímnejšie chvíle verejne dlho pred Instagramom a reality show. Jej „confessional art” predbehol dobu, ktorá oversharing urobila normou.
Od enfant terrible k Dame
Emin bola súčasťou generácie Young British Artists a éry Cool Britannia. Na rozdiel od mnohých však nezostala len skandálom.
V roku 2007 reprezentovala Britániu na Benátskom bienále. Bola druhou ženou so samostatnou výstavou v britskom pavilóne, po Rachel Whiteread. V tom istom roku sa stala členkou Royal Academy. V roku 2011 tam získala post profesorky kresby. Spolu s Fionou Rae boli prvými profesorkami akadémie od jej založenia v roku 1768.
V roku 2024 jej kráľ udelil titul Dame. Margate ju vyhlásilo za čestnú občianku. Tam dnes financuje TKE Studios, ateliéry a rezidencie pre mladých umelcov.
Okolo Emin sa vždy točila aj popkultúra. Madonna o nej povedala, že je inteligentná, zranená a nebojí sa odhaliť. David Bowie ju prirovnal k Williamovi Blakeovi, keby bol ženou. A jej retrospektíva v Tate Modern vznikla v partnerstve s Gucci.
Druhý život
V roku 2020 Emin diagnostikovali rakovinu močového mechúra. Podstúpila rozsiahlu operáciu a dnes je v remisii. Odvtedy maľuje a tvorí s novou intenzitou.
V tom istom roku pred Munchovým múzeom v Osle odhalili jej sedemmetrovú bronzovú sochu The Mother. Munch je jej celoživotný vzor. Monumentálny ženský bronz teda nie je v jej tvorbe novinkou. Paríž nadväzuje na Oslo.
Tate Modern jej tento rok venovala najväčšiu výstavu v histórii. Tracey Emin: A Second Life trvala od 27. februára do 31. augusta 2026 a ukázala vyše 90 diel. Názov odkazuje na život po chorobe. Výstava teraz putuje do Louisiana Museum of Modern Art v Dánsku, kde potrvá do 18. apríla 2027.
Tracey Emin v Paríži: tri sochy, tri polohy tela
Art Basel Paris, White Cube a Cité de l’architecture et du patrimoine teraz prinášajú jej tri monumentálne bronzy. Inštalácia trvá od 14. októbra do 1. novembra 2026. Vstup je zadarmo. Ide o prvý projekt Public Programu Art Basel Paris na Parvis des Droits de l’Homme.
I lay here for you (2018) ukazuje predĺženú postavu ležiacu na zemi. Telo kolíše medzi odhalením a stiahnutím sa do seba.
I Followed You to the End (2024) dvíha telo do kľaku. Roztiahnuté nohy pôsobia dvojznačne: nežné pozvanie, alebo brutálne podrobenie? Rovnaký názov niesla aj jej výstava v White Cube Bermondsey v roku 2024.
I Will Not Be Alone (2025) predstavuje sediacu ženu na skale. Jej tvár je zahalená. Nejde o portrét, ale o kolektívne telo sily a výdrže.
Prečo práve toto námestie
Palais de Chaillot postavili pre svetovú výstavu v roku 1937. Navrhli ho Léon Azéma, Jacques Carlu a Louis-Hippolyte Boileau. Valné zhromaždenie OSN tu 10. decembra 1948 prijalo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv. Prezident Mitterrand v roku 1985 premenoval esplanádu na Parvis des Droits de l’Homme.
Emin teda kladie zraniteľné ženské telo na námestie s menom ľudských práv. Deklarácia hovorí o rovnej dôstojnosti. Sochy sa pýtajú, ako vyzerá dôstojnosť tela, ktoré prežilo bolesť.
Esplanádu lemuje aj osem pozlátených bronzových sôch z roku 1937, napríklad Flore od Marcela Gimonda. Sú hladké, lesklé a ideálne. Eminine ženy majú hrboľatý povrch plný odtlačkov rúk. Ideál stojí vedľa skutočnosti.
Bronz, Bourgeois a jedna stanica
Ešte v roku 2002 Emin tvrdila, že bronz nie je pre ňu. V tom istom roku však odliala svoje prvé bronzové dielo, vlastnú posmrtnú masku. Dnes patrí National Portrait Gallery. Bronz, materiál pomníkov mocných mužov, Emin premenila na materiál zraniteľnosti.
Veľkou inšpiráciou jej bola Louise Bourgeois, rodená Parížanka. V rokoch 2009 až 2010 spolu vytvorili sériu Do Not Abandon Me (Neopúšťaj ma). Názov I Will Not Be Alone znie ako odpoveď na túto prosbu.
A jeden detail pre cestovateľov. Na londýnskej stanici St Pancras visí od roku 2018 Eminin najväčší neón I Want My Time With You. Pod ním vystupujú cestujúci z Eurostaru z Paríža. Emin to sama opísala ako odkaz lásky Európe v čase brexitu. Teraz posiela odpoveď opačným smerom.
Tracey Emin v White Cube Paris a na Art Basel
Paralelne otvára White Cube jej prvú samostatnú výstavu v parížskej galérii. Potrvá od 20. októbra do 18. decembra 2026 na adrese 10 avenue Matignon. Prinesie nové maľby a komorné bronzy.
Na veľtrhu v Grand Palais má White Cube stánok B34. Verejnosť má prístup od 23. do 25. októbra. Visí tam Eminina maľba Waiting For A moment of You (2025) s ležiacou ženou.
Tracey Emin v Paríži: praktické informácie
- Kde: Parvis des Droits de l’Homme, Place du Trocadéro, 75016 Paríž
- Kedy: 14. október až 1. november 2026
- Vstup: zadarmo, v exteriéri
Pomník prežitiu
Pred tridsiatimi rokmi Emin vystavila svoju posteľ a Británia sa smiala. Dnes jej telo z bronzu sedí na najslávnejšom námestí Paríža. Medzitým prežila škandály, rakovinu aj vlastnú legendu. Tracey Emin v Paríži mení význam celého námestia. Jej ženy nestoja na podstavcoch. Ležia, kľačia a sedia priamo medzi nami.
