Christian Marclay (nar. 1955), švajčiarsko-americký umelec pracujúci na pomedzí vizuálneho umenia a hudby, má v White Cube Paris novú výstavu. Jej príbeh totiž začína v úplne inom meste a čase. Koniec 70. rokov. Mladý Marclay nájde na ulici detskú platňu o Batmanovi. Potom ju zavesí v škole a všimne si tiene, odrazy a tvary na jej povrchu. Platňa sa v ten moment stáva materiálom, nie nosičom zvuku. A presne toto rozhodne o zvyšku jeho kariéry.
Photo by Steven Gross
Narodil sa v Kalifornii, vyrastal vo Švajčiarsku, sochárstvo študoval v Ženeve. Potom prišiel Boston, punk, rock, performance, vlastná kapela a festival, kde sa tieto žánre stretávajú bez pýtania si dovolenia. Napokon New York, Cooper Union, scéna bez hraníc medzi disciplínami.
Od The Clock k vinylu
White Cube a Marclay majú za sebou dlhú históriu. Práve v londýnskej pobočke Mason’s Yard mala v októbri 2010 premiéru jeho kultová 24-hodinová inštalácia The Clock. Film je pritom synchronizovaný s reálnym časom miesta premietania. V roku 2011 za neho Marclay navyše získal Zlatého leva na Bienále v Benátkach. Dielo má dnes vo svojej zbierke newyorská MoMA, kde sa v rokoch 2024 až 2025 vrátilo na výstavu.
November 10, 2024 – May 11, 2025
Po rokoch veľkých videoinštalácií sa teraz v Paríži vracia k fyzickému materiálu. Vracia sa k platni a k jej papierovému obalu, teda k niečomu, čo sa dá držať v ruke.
Oculi: oči z vinylov
Najväčším ťahákom parížskej výstavy je séria Oculi. Marclay berie staré obaly platní a využíva ich centrálne kruhové výrezy. Pôvodne slúžili na to, aby cez ne bolo vidieť štítok platne. Marclay z nich robí kukátka, cez ktoré vykúka detail zo spodnej vrstvy: niečie oko, ústa, ruka z úplne iného albumu.
Nine record covers and sleeves, 94.6 × 94.6 cm
Courtesy White Cube
Lis namiesto štetca
Druhá séria, Sleeves and Covers, vzniká inak. Marclay pritom necháva papierové obaly prejsť skutočným grafickým lisom. Atrament sa pod tlakom otláča, rozpíja a presúva na papier. Výsledok tak závisí od tisícky faktorov naraz. Nedá sa zopakovať. Každé dielo je preto absolútny originál.
→ Presah: Krása bezvýznamného
Staršie koláže pracovali s megahviezdami, Bowie, R.E.M., Sonic Youth. Pre Paríž si však Marclay vybral opak. Kúpil totiž platne bez akejkoľvek zberateľskej hodnoty. Boli to promo kúsky, maxi-singly a DJ nahrávky z 80. a 90. rokov, vylisované narýchlo a lacno.
Anonymný popkultúrny odpad tak teraz visí na stenách galérie ako plnohodnotné umenie. Rovnaký mechanizmus dnes ženie aj návrat vinylu do módy. Streamovanie malo platňu zabiť. Namiesto toho sa vracia nová generácia zberateľov a obal opäť predáva. Niekedy skôr, než si kupujúci vôbec vypočuje, čo je na ňom.
Architekti: Casper Mueller Kneer Architects
Byt namiesto múzea
Londýnska White Cube pripomína obrovské industriálne múzeum. Parížska pobočka je naopak upravená obytná budova zo začiatku 19. storočia, len málo cez 200 m², štyri prepojené miestnosti, prirodzené svetlo. Marclayho vinylové štvorce tu tak pôsobia prekvapivo intímne, takmer ako súkromná zbierka niekoho, kto vás pozval na kávu.
Kedy a kde
White Cube Paris, 10 Avenue
