The 90s: Art and Fashion v Tate Britain je výstava o desaťročí, ktoré sa dnes rado zjednodušuje na Cool Britannia. Beží od 8. októbra 2026 do 14. februára 2027. Spája približne 70 umelcov, fotografov a dizajnérov a vyše 100 diel: maľby, sochy, fotografie, filmy aj odevy. Kurátoruje ju Edward Enninful s tímom Tate Britain. Sponzorom je Alexander McQueen, mediálnym partnerom Dazed.
Na výstavu sa dá pozerať cez zoznam mien. Mňa viac zaujíma, čo sa v Británii stalo v jedinom roku a v akých budovách sa to odohrávalo.
1993: všetko naraz
Rok 1993 je dobrý vstup do desaťročia. V priebehu niekoľkých mesiacov sa stalo toto:
- Prvá polovica 1993: Tracey Emin a Sarah Lucas otvárajú v Bethnal Green The Shop, obchod-inštaláciu na 103 Bethnal Green Road. Podľa London Museum fungoval prvých šesť mesiacov roku 1993.
- Jeseň 1993: Vivienne Westwood ukazuje kolekciu Anglomania, módu postavenú na britskej histórii, tradíciách a ich prevracaní.
- 1993: Steve McQueen natáča Bear, svoj prvý veľký film o intímnom stretnutí dvoch mužov. Tate ho cituje heslom „go where the pain is”.
- 1993: Corinne Day fotí Kate Moss pre Vogue a časopis zažíva škandál. Moss s ňou potom prestala pracovať. Day pritom začínala v The Face už v roku 1990.
- 22. apríla 1993: v Londýne zabijú Stephena Lawrencea. Na Macphersonovu správu, ktorá pomenuje policajné zlyhanie ako institucionálny rasizmus, sa čaká do februára 1999.
- 25. októbra 1993: Rachel Whiteread dokončuje House. V novembri vyhráva Turner Prize ako prvá žena.
Žiadna z týchto udalostí sa nestala v galérii.
Budovy, ktoré nikto nechcel
Britské 90. roky sa písali v budovách, ktoré mali byť zbúrané, zabudnuté alebo premenené na niečo iné. Preto o výstave nechcem písať bez architektúry.
Freeze (leto 1988). Damien Hirst, vtedy ešte študent, zorganizoval výstavu 16 umelcov v prázdnej administratívnej budove v londýnskych Docklands. Nebola to galéria, ale priestor, ktorý nikto nepotreboval. Práve z takéhoto prostredia sa vynorila generácia, ktorej dnes hovoríme YBA.
House (1993). Whiteread odliala betónom vnútro viktoriánskeho radového domu na Grove Road vo východnom Londýne. Vznikla negatívna forma obytného priestoru, doslova odliatok toho, čo v dome ostalo prázdne. Stála od 25. októbra 1993 do 11. januára 1994 a potom ju zbúrali. Je to jedno z najslávnejších diel britského umenia 90. rokov, pričom prežilo necelé tri mesiace.
Haçienda (1982–1997). Manchesterský klub navrhol Ben Kelly v bývalom showroome jácht. Otvorili ho 21. mája 1982 a zatvorili v júni 1997. Od októbra 1991 do 30. októbra 1996 tam fungoval Flesh, gay a lesbický večer. Fotografie z neho robil Jon Shard a jedna z nich visí aj na výstave.
Tate Modern. V apríli 1994 Tate oznámila, že bývalá elektráreň na brehu Temže sa stane novou galériou. Herzog & de Meuron vyhrali súťaž na začiatku roka 1995 a Tate Modern sa otvorila 11. mája 2000. Za desať rokov sa z priemyselnej ruiny stal hlavný stan súčasného umenia.
Spoločné majú len to, že priestor zostal z minulej éry. Čo sa s ním stalo, je ale rozdielne. Freeze bola výstava jedného leta, House zbúrali po necelých troch mesiacoch a Haçienda sa v roku 1997 zatvorila. Z týchto miest ostalo stáť iba to, ktoré sa stalo múzeom, teda Tate Modern.
Vogue: od škandálu ku kurátorovi
Corinne Day patrí k najdôležitejším menám výstavy. V roku 1990 fotila pre The Face a v roku 1993 sa jej snímky Kate Moss pre Vogue stali škandálom. Fotografie z jej bytu na Brewer Street v Soho z roku 1992 ukazujú svet, ktorý fashion fotografia dovtedy nechcela vidieť.
Kurátorom výstavy je dnes Edward Enninful, ktorý neskôr viedol britský Vogue. Časopis, ktorý Day kedysi pobúril, teda dnes dáva výstave kurátora. Enninful to sám formuluje ako príležitosť prehodnotiť 90. roky mimo známej mytológie Cool Britannia.
Dvaja Turnerovci, dve Británie
Tate vo výstave neukazuje len slávne mená, ale aj to, kto sa do oslavného príbehu 90. rokov nezmestil.
- Chris Ofili, No Woman, No Cry (1998): obraz pripomína Doreen a Stephena Lawrenceovcov. Ofili s ním vyhral Turner Prize v roku 1998.
- Steve McQueen vyhral Turner Prize v roku 1999, o rok neskôr. Jeho Bear z roku 1993 je vo výstave prvým veľkým filmom.
Dva z piatich víťazov Turner Prize, ktoré spomínam (1993 Whiteread, 1995 Hirst, 1997 Wearing, 1998 Ofili, 1999 McQueen), teda otvárajú tému, ktorú Cool Britannia zvyčajne obchádza.
K Foundation: cena pre najhoršieho umelca
V novembri 1993 sa Turner Prize odohrávala v Tate. Dva mesiace pred ňou vyhlásila skupina K Foundation vlastnú cenu: 40 000 libier pre najhoršieho umelca roka, teda dvakrát toľko, koľko dostal víťaz Turner Prize. Kandidátmi boli tí istí štyria umelci, ktorí boli nominovaní na Turner Prize. Hlasovať mohol ktokoľvek, hlasovalo 3 500 ľudí. Výsledok oznámili počas priameho televízneho prenosu Turner Prize, v reklamnej prestávke.
Víťazkou sa stala Rachel Whiteread. V ten istý večer teda vyhrala aj cenu za najlepšie umelecké dielo roka, aj cenu za najhoršie.
Peniaze spočiatku odmietala. Až keď jej povedali, že ich inak spália, cenu prijala. Neskôr vyhlásila, že peniaze dostanú umelci v núdzi.
Dve storočia, dve otázky
Záver výstavy podľa Tate patrí pohľadu späť a vpred. Vivienne Westwood a John Galliano čerpajú z histórie a používajú anachronizmus, aby spochybnili predstavy o štýle, triede a britskej identite. Westwood to formulovala slovami: „All my ideas come from studying the ideas of the past…”.
Vedľa nej stojí Yinka Shonibare a jeho The Swing (after Fragonard) z roku 2001. Berie rokokový obraz o aristokratickej zábave a oblieka ho do afrického textilu. Westwood robí z histórie módu, Shonibare z módy kritiku histórie.
Galliano a Dior
John Galliano vyštudoval Central Saint Martins v roku 1984 a jeho záverečná kolekcia, inšpirovaná Francúzskou revolúciou a nazvaná Les Incroyables, sa celá predala butiku Browns. V roku 1995 sa stal hlavným dizajnérom Givenchy a od roku 1996 pracoval pre Dior. V marci 2011 Dior oznámil, že začal konanie o jeho definitívnom prepustení.
Na výstave patrí Galliano k historizujúcej línii vedľa Westwood. A ak ťa zaujíma, ako sa táto línia, teda móda ako dialóg s dejinami umenia, vracia do Diora dnes, pozri môj článok o Dior Cruise 2027 v LACMA, kde Jonathan Anderson pracuje s maľbami z múzejnej zbierky.
Kto je kde
Tate usporiadala výstavu do tematických celkov.
- YBA a ich okolie: Damien Hirst, Tracey Emin, Sarah Lucas, Rachel Whiteread, Gillian Wearing, Sam Taylor-Johnson, Jake a Dinos Chapmanovci, Jenny Saville, Gary Hume, Abigail Lane, Cathy de Monchaux, Helen Chadwick
- Fotografi: Wolfgang Tillmans, Juergen Teller, David Sims, Craig McDean, Nick Knight, Corinne Day, Nigel Shafran
- Club culture: Mark Leckey, Normski, Eddie Otchere, Ewen Spencer, Dave Swindells, Seana Gavin, Vinca Petersen, Jon Shard
- Čierna britská kreativita: Ozwald Boateng, Joe Casely-Hayford, Koto Bolofo, Barbara Walker, Maud Sulter, Roshini Kempadoo, Eileen Perrier, Keith Piper
- Móda: Alexander McQueen, Vivienne Westwood, John Galliano, Hussein Chalayan
Čo o nej píšu
Culturalee nazýva výstavu prvou veľkou, ktorá prepája umenie, fotografiu a módu 90. rokov. Podľa Tate sa pozrie aj na tých, ktorých oslavný príbeh Cool Britannia vynechal.
Tate a jej 90. roky
Film Marka Leckeyho Fiorucci Made Me Hardcore (1999) zachytáva intenzitu britskej tanečnej kultúry. Tate ho kúpila v roku 2003 z Film and Video Special Acquisitions Fund.
Tracey Emin sa s My Bed (1998) dostala v roku 1999 do nominácie na Turner Prize. Tento rok jej Tate Modern venovala veľkú retrospektívu A Second Life (27. 2. – 31. 8. 2026).
Praktické info
The 90s: Art and Fashion, 8. október 2026 – 14. február 2027
Tate Britain, Millbank, London SW1P 4RG, denne 10:00–18:00
Late at Tate Britain: 13. novembra, 18:00–22:00, vstup zadarmo
Zdroje: Tate (tlačová správa a sprievodca výstavou), Culturalee (Lee Sharrock), Because It’s Fashion! (Amelia McGarvey), southlondon.co.uk, Frieze – K Foundation, Biography.com – Galliano, Artangel, London Museum, Apollo, British Culture Archive, eachother.org.uk, DMU, Dave Haslam.
