Manifesta je putovná európska prehliadka súčasného umenia. Každé dva roky sa presúva do iného mesta alebo regiónu. Jej 16. ročník sa odohráva v nemeckom Porúrí, priemyselnej oblasti na západe krajiny, od 21. júna do 4. októbra 2026. Naprieč štyrmi mestami, Essen, Duisburg, Bochum a Gelsenkirchen.
O čo tu ide
Tento ročník má nezvyčajný domov: dvanásť starých kostolov, ktoré už nefungujú ako miesta bohoslužieb. Väčšina z nich vznikla po druhej svetovej vojne, keď sa Porúrie prudko obnovovalo. Dnes sú prázdne alebo len málo využívané. Bienále sa preto pýta jednoduchú otázku: čo s nimi teraz?
Nejde len o Porúrie. V celom Nemecku sa má v priebehu ďalšej dekády vyprázdniť alebo prestať fungovať ako kostol vyše 20 000 podobných budov. Manifesta 16 Ruhr im dáva nový, dočasný účel. Stávajú sa výstavnými sálami, záhradami, hudobnými sálami, umeleckými školami, textilnými dielňami či priestormi na stretávanie ľudí.
Prečo práve kostoly majú v tomto regióne osobitý význam
V priemyselných štvrtiach Porúria kedysi platilo jednoduché pravidlo. Všetko podstatné, teda domov, práca aj kostol, muselo byť na dosah pešo. Ľudia preto do kostola chodili doslova v papučiach. Odtiaľ pochádza aj ich ľudový názov „Pantoffelkirchen“, teda „papučové kostoly“.
Zaujímavý je aj samotný stavebný materiál. Steny kostola Gethsemane-Kirche v Bochume postavili z tehál, ktoré miestni obyvatelia vyzbierali priamo zo sutín po vojne. Túto prácu vtedy robili takzvané „Trümmerfrauen“, teda „ženy sutín“. Budúcnosť sa tak doslova stavala z trosiek minulosti, presne to je aj hlavná myšlienka celého bienále.
Kostol od nositeľa Pritzkerovej ceny
Medzi dvanástimi kostolmi vyniká architektonicky jeden obzvlášť: essenský
Fotografie und Artikel: Felix Hemmers od Gottfrieda Böhma. Böhm bol prvý Nemec, ktorý kedy získal Pritzkerovu cenu, najprestížnejšie svetové ocenenie v architektúre, v roku 1986. Pochádzal z rodiny stavbárov kostolov. Jeho otec Dominikus Böhm patril k významným architektom medzivojnového obdobia a syn v tejto tradícii pokračoval po svojom. Preslávil sa najmä expresívnymi, takmer sochárskymi betónovými kostolmi z povojnového Nemecka. Jeho stavby pôsobia skôr ako kus modernej sochy než tradičná sakrálna budova. Práve táto stavba tak dáva bienále nielen historický a sociálny, ale aj čisto architektonický punc.
Kto sem príde a prečo
Porúrie má dlhú históriu migrácie. Koncom 19. storočia sem prišiel pracovať do priemyslu vyše milión Poliakov. V 50. až 70. rokoch nasledovala ďalšia veľká vlna. Západné Nemecko počas povojnového ekonomického rozmachu potrebovalo pracovnú silu a privítalo takzvaných „Gastarbeiter“, teda hosťujúcich pracovníkov z Talianska, Turecka, Grécka, Poľska a bývalej Juhoslávie.
Práve táto história sa premieta aj do samotného bienále. Zúčastní sa ho 107 umelcov a kolektívov z viac než 25 krajín. Najsilnejšie zastúpenie majú Nemecko, Poľsko a Turecko, presný odraz migračnej histórie regiónu. Vznikne aj 67 úplne nových diel, vytvorených priamo pre túto príležitosť.
Kto to všetko vymyslel
Namiesto jedného hlavného kurátora stojí za programom osem ľudí. Organizátori ich nazývajú „Creative Mediators“. Pracujú v medzigeneračných dvojiciach z rôznych krajín. Napríklad britská dvojica Michael Kurtz a Henry Meyric Hughes, nemecká dvojica René Block a Leonie Herweg, alebo poľská dvojica Krzystof Kosciuczuk a Anda Rottenberg.
Väčší program mimo hlavných miest
Popri dvanástich hlavných kostoloch existuje aj rozšírený program s názvom Manifesta 16+. Ten prináša ďalších šestnásť menších, komunitných projektov v šiestich ďalších mestách Porúria. Postavený je na miestnych iniciatívach a skúsenostiach ľudí, ktorí v týchto komunitách žijú.
Posledná kapitola jednej éry
Tento ročník má aj emotívny rozmer. Je to posledné vydanie Manifesty, ktoré vedie jej zakladateľka Hedwig Fijen. Uzatvára sa tak viac než tridsať rokov jej vedenia tohto putovného bienále.
Slávnostné otvorenie sa konalo 20. júna v Zollverein, bývalom banskom komplexe, ktorý dnes patrí medzi pamiatky UNESCO.
Od uhoľnej bane po architektonickú ikonu
Miesto slávnostného otvorenia nie je náhodná voľba. Zollverein bol kedysi najväčšou a najmodernejšou uhoľnou baňou na svete, kde v čase najväčšieho rozmachu pracovalo denne až 8 000 baníkov. Ťažba tu prebiehala 135 rokov, až kým baňu v roku 1986 definitívne zatvorili.
Svetovú slávu jej priniesla najmä architektúra. Šachtu XII navrhli v roku 1932 architekti Fritz Schupp a Martin Kremmer v prísnom, funkcionalistickom štýle Bauhausu, kde forma dôsledne nasleduje funkciu. Vďaka tomu si Zollverein vyslúžil prezývku „najkrajšia uhoľná baňa na svete“. V roku 2001 sa komplex dostal na Zoznam svetového dedičstva UNESCO, po boku takých pamiatok, akou je Kolínsky dóm alebo Šikmá veža v Pise.
Premenu bane na kultúrny priestor navrhol vo forme celkového masterplánu holandský architekt Rem Koolhaas so svojím štúdiom OMA. V rámci tohto plánu postavili v roku 2006 japonskí architekti Kazuyo Sejima a Ryue Nishizawa, známi pod menom SANAA, ikonickú budovu Zollverein School of Management and Design, dokonalú betónovú kocku s hranou 35 metrov, inšpirovanú rozmermi pôvodných banských stavieb. Dnes tu okrem tejto školy nájdete aj múzeá, dizajnérske ateliéry, koncertné sály či korčuliarsku dráhu.
Práve táto premena z priemyselnej ruiny na živý kultúrny priestor robí zo Zollverein symbolický úvod k celej Manifeste 16, ktorá sa pýta presne tú istú otázku: čo urobiť s budovami, ktoré stratili svoju pôvodnú funkciu?
Kam a kedy
Manifesta 16 Ruhr, Essen, Duisburg, Bochum a Gelsenkirchen. 21. jún – 4. október 2026. Vstup na všetky miesta aj sprievodný program je úplne zadarmo.
