Viedenská Secession vznikla v roku 1897. Skupina rakúskych výtvarníkov sa vtedy vzbúrila proti konzervatívnemu Künstlerhausu. Ich motto znie dodnes rovnako ostro, „Der Zeit ihre Kunst, der Kunst ihre Freiheit“, teda dobe jej umenie, umeniu jeho slobodu. Prvým prezidentom sa stal Gustav Klimt. Po jeho boku stáli Kolo Moser aj architekt Joseph Maria Olbrich. Blízko k skupine patril aj Otto Wagner, hoci formálne nebol zakladajúcim členom.
Budova, ktorú Viedeň spočiatku nechcela
Olbrich mal len 30 rokov, keď dostal za úlohu navrhnúť vlastnú výstavnú budovu. Mesto pôvodne odmietlo pozemok na Ringstraße. Povolenie prišlo až na „provizórny pavilón na maximálne desať rokov“. Postavili ho za šesť mesiacov v roku 1898, čiastočne z peňazí priemyselníka Karla Wittgensteina. Dobová kritika ju nazývala „chrámom žiab“ alebo „krematóriom“. Kupolu posmešne prezývali „hlávka kapusty“. Dnes je to ikona secesnej architektúry. Zlatú kupolu tvorí 3000 pozlátených vavrínových listov a 311 bobúľ, vstup strážia tri masky Gorgony. V posledných týždňoch druhej svetovej vojny budovu poškodili bomby. Podpálila ju aj ustupujúca nemecká armáda. Naposledy ju modernizovali v rokoch 2017-18.
Vlys, ktorý mal zmiznúť
V suteréne budovy visí Klimtov Beethovenov vlys z roku 1902. Pôvodne bol určený na zbúranie hneď po výstave, ktorá vtedy pritiahla takmer 60 000 návštevníkov. Zberateľ Reinighaus ho neskôr rozrezal na osem kusov. Dvanásť rokov ležal v sklade nábytku, kým ho v roku 1915 nekúpil priemyselník August Lederer. Vlastnú miestnosť dostal až v roku 1985, po desaťročnom reštaurovaní. Dobová tlač ho vtedy odsudzovala ako „maľovanú pornografiu“. Najviac pobúrenia vyvolala stena s „nepriateľskými silami“, teda alegóriami choroby, šialenstva a smrti. Od roku 2020 si k nemu návštevníci môžu cez QR kód pustiť aj Beethovenovu 9. symfóniu naživo.
Tri výstavy, jeden dom
Presne 129 rokov po vzbure vyzerá súčasný program rovnako odvážne. Do 30. augusta 2026 bežia v budove naraz tri samostatné výstavy na troch podlažiach.
Katherine Hubbard predstavuje projekt The Great Room, zastupuje ju newyorská Company Gallery. Päť rokov fotografovala matku Antonette Berger počas jej boja s demenciou LATE. Kameru pritom vníma ako súčasť opatery, nie ako nástroj odstupu. Niekedy spúšť stláča sama matka. Séria cameraless prác navyše zachytáva odtlačky ich tiel, pokrytých vazelínou priamo na fotografickom papieri. Výstava pokračuje od októbra v londýnskom Studio Voltaire.
Onyeka Igwe sa vo výstave No Archive Can Restore this Chorus of (Diasporic) Shame vracia k opustenej budove bývalej Nigerian Film Unit v Lagose, zastupuje ju londýnska Arcadia Missa. Práca mala premiéru v nigérijskom pavilóne na Benátskom bienále 2024. Zvuková zložka odkazuje na Egba Women’s Revolt, ženskú vzburu proti koloniálnym daniam z roku 1947, ktorú viedla Funmilayo Ransome-Kuti.
Mire Lee napokon v diele The Heart of My Machine is Golden Lead premieňa priestor na akýsi unavený organizmus. Obrovský cementový miešač sa skrýva za stenou, z ktorej priesakuje viskózna hmota. Súbežne beží aj jej ďalšia prezentácia v Kórejskom kultúrnom centre vo Viedni. Časti diela sa neskôr presunú do amsterdamského Oude Kerk.
Presne 129 rokov po vzbure zostáva Secession tým, čím mala byť od začiatku, miestom, kde umenie nemá povoľovať kompromisy.
