Každé dva roky sa Benátky stanú centrom globálneho sveta umenia. A každé dva roky si môžeš všimnúť niečo zaujímavé: výstavy, o ktorých sa hovorí najviac, sa neodohrávajú len v Giardini alebo Arsenale. Odohrávajú sa v palácoch, nadáciách, múzeách — v tej vrstve mesta, ktorú neoficiálne ovládajú veľké galérie.
David Zwirner Gallery nie je len galéria. Je to jeden z najvplyvnejších hráčov globálneho umeleckého trhu — a Venice Biennale je priestor, kde sa táto váha každé dva roky ukazuje naplno. Ako funguje táto logika u Pace Gallery, Gagosian či Thaddaeus Ropac, sme už písali. Tentokrát sa však pozrieme na Zwirner, a konkrétne na to, ako sa jeho pozícia medzi bienále 2024 a 2026 zmenila.
Dynastia, nie len galéria
Aby sme pochopili David Zwirner Gallery, musíme začať v Kolíne nad Rýnom — a o generáciu skôr.
Rudolf Zwirner, otec Davida, je nemecký obchodník s umením a galerista, ktorého galéria bola od 70. do 90. rokov jednou z popredných európskych galérií súčasného umenia. No Rudolf Zwirner je aj niečo viac: v roku 1966 spoluzaložil Cologne Art Market, ktorý sa otvoril v septembri 1967. Prvé podujatie svojho druhu, predchodca Art Basel aj FIAC v Paríži. Inak povedané: Rudolf Zwirner spoluvymyslel model umeleckého veľtrhu, ktorý dnes ovláda globálny trh s umením.
David vyrastal v dome, kde bola galéria na prízemí. Keď v roku 1993 otváral vlastnú galériu v SoHo v New Yorku, neštartoval od nuly. Nastupoval do sveta, ktorého logiku poznal od detstva. Je to dynastická logika, ktorá sa za demokratickou fasádou umenia skrýva celkom bežne.
Dnes galéria zastupuje viac ako sedemdesiat umelcov a umeleckých pozostalostí a má priestory v New Yorku, Los Angeles, Londýne, Paríži a Hong Kongu.
Kto a čo je David Zwirner a prečo je dobré ich poznať
Je to mega-galéria v rovnakom zmysle ako Pace alebo Gagosian: kombinácia PR agentúry, investičného fondu, vydavateľstva a múzea. Táto štruktúra nie je cynická — je to logika trhu, v ktorom dlhodobá reputácia umelca priamo ovplyvňuje hodnotu jeho diel. Galéria buduje príbehy. A kde lepšie ich prezentovať než v Benátkach, ktoré sa každé dva roky stanú najpozorovanejším umeleckým priestorom sveta?
Podľa New York Times galéria vykazuje ročné tržby okolo 500 miliónov dolárov. To nie je galéria. To je korporácia s umeleckým programom.
2024: Stranieri Ovunque a logika cudzinca
Na 60. bienále v roku 2024 prišiel kurátor Adriano Pedrosa s témou Stranieri Ovunque – Foreigners Everywhere. Medzinárodná výstava sa uskutočnila v Central Pavilion v Giardini a v Arsenale a pozostávala z dvoch sekcií: Nucleo Contemporaneo a Nucleo Storico.
Pedrosa sa sústredil na hlas periférie, na umelcov z Globálneho Juhu, na migrantov, na tých, čo nikdy predtým neboli na bienále. Primárnym zameraním bienále 2024 boli umelci, ktorí sú sami cudzincami, imigrantmi, expatriantmi, členmi diaspóry alebo utečencami. To pre galériu David Zwirner znamenalo špecifickú príležitosť: niekoľko jej umelcov presne túto logiku stelesňovalo.
Amadeo Luciano Lorenzato — brazílsky maliar (1900–1995), ktorého Zwirner objavil európskemu publiku, bol zahrnutý priamo do hlavnej výstavy. Výstava jeho diel v Hong Kongu priamo nadväzovala na jeho zahrnutie do 60. bienále a bola prvou prezentáciou umelcovej tvorby v Ázii. Ide o klasický zwirnerovský pohyb: inštitucionálna legitímnosť (bienále) + komerčná prítomnosť (galéria) = budovanie trhu a reputácie súčasne.
Oscar Murillo prezentoval na bienále 2022 projekt A Storm is Blowing From Paradise a v roku 2024 pokračovala séria jeho výstav v európskych inštitúciách vrátane Serralves, WIELS a Kunsthalle Wien. Murillo je umelec, ktorého meno sa v kontexte bienále opakuje od roku 2015 — a to nie náhodou.
Rok 2024 bol pre Zwirner relevantný, no nie dominantný. Galéria bola prítomná — v hlavnej výstave, v múzeách, v diskurze. Nie však v centre benátskeho príbehu.
2026: In Minor Keys a iná hra
61. bienále prichádza s tematikou, ktorá je osobnejšia, tichšia. In Minor Keys, vízia zosnulej kurátorky Koyo Kouoh — nie je reakciou na krízu, ale pozvaním cítiť a znovu sa spojiť s tým, čo umenie robí najlepšie: dojíma nás, ticho a úplne.
Koyo Kouoh zomrela ešte pred otvorením bienále — čo dáva celej výstave nečakaný rozmer. Je to dielo niekoho, kto sa ho nedožil. A v tomto kontexte sa umelci David Zwirner Gallery, ktorí sa v Benátkach 2026 objavujú, čítajú trochu inak.
Michael Armitage: najväčší benátsky moment Zwirner Gallery
Toto je kľúčový príbeh jari 2026. Palazzo Grassi predstavuje rozsiahlu výstavu venovanú Michaelovi Armitagovi, jednému z najosobnejších hlasov súčasnej maľby — s viac ako 150 dielami vrátane historických prác a nových produkcií.
Armitage maľuje na lubugo — tradičnú východoafrickú tkaninu z kôry stromov. Jeho obrazy spájajú figúry v hustých kompozíciách s výraznou chromatickou intenzitou, na križovatke viacerých estetických kánonov, pričom umelec sa nevyhýba násilným a drsným témam — verí, že umenie nesmie ignorovať realitu.
Vojny, korupcia, migrácia, zneužívanie moci: to všetko je v jeho obrazoch prítomné — nie ako ilustrácia, ale ako vrstvená, snová, fyzická maľba na materiáli, ktorý sám nesie históriu.
Palazzo Grassi patrí François Pinaultovi — jednému z najbohatších zberateľov umenia na svete, rivalovi Bernarda Arnaulta v dlhodobej súťaži o nadvládu nad luxusným sektorom aj umeleckým trhom. Výstavu kurátoroval Jean-Marie Gallais v spolupráci s Hansom-Ulrichom Obristom pre katalóg, Caroline Bourgeois a historičkou umenia Michelle Mlati. Obrist, riaditeľ Serpentine Galleries, je najprepájanejší kurátorský mozog sveta. Keď je jeho meno pri výstave, je to signál o vážnosti projektu.
z hlavných umeleckých príbehov jari 2026 v Benátkach. Viac ako 150 diel na lubugo tkanine z kôry stromov, kurátorovaných
Jeanom-Mariem Gallaisom v spolupráci s Hansom-Ulrichom Obristom. Pinault Collection, Palazzo Grassi, Benátky,
29. 3. 2026 — 10. 1. 2027. Foto: Tom Jamieson. © Michael Armitage. Courtesy the artist and David Zwirner.
Napriek tomu Armitage nie je v Benátkach 2026 prítomný len raz. NCAI — nezisková inštitúcia, ktorú sám v roku 2020 založil na podporu východoafrického umenia — je ako organizácia zahrnutá do hlavnej výstavy bienále In Minor Keys. Armitage teda figuruje v Benátkach dvojito: ako umelec v Palazzo Grassi a ako zakladateľ inštitúcie v Arsenale. Sú to dve odlišné roly — a práve to je výnimočné.
Pre Zwirner Gallery to nie je len prestíž. Armitage podpísal zmluvu so Zwirner v marci 2022 — no prvú sólo výstavu s galériou dostal až v máji 2025, tri roky po oznámení spolupráce. (The Art Newspaper)
Nebola to náhoda: galéria na správny moment vedome čakala a výstavu Crucible spojila s otvorením novej vlajkovej budovy v Chelsea. Benátky 2026 sú ďalším krokom tej istej stratégie — len na väčšej scéne.
Za Benátkami: globálna mapa 2026
Benátky sú len vstupný bod. Umelci Zwirner Gallery sú tento rok roztrúsení po celom svete.
Kerry James Marshall vystavuje The Histories v Kunsthaus Zürich — umelec, ktorý systematicky prepisuje kánon západného maliarstva tým, že do jeho centra umiestňuje čierne postavy. Okrem toho má trvalú inštaláciu vitrážových okien vo Washington National Cathedral — to je úroveň inštitucionálnej prítomnosti, ktorú väčšina umelcov nikdy nedosiahne.
Yayoi Kusama vystavuje sedemdesiat rokov tvorby v Museum Ludwig v Kolíne. Kusama je zaujímavý prípad z pohľadu popkultúry: jej zrkadlové miestnosti a bodky sú pravdepodobne najfotografovanejším umením na Instagrame vôbec. To, čo začalo ako obsedantná umelecká prax japonskej umelkyne — ktorá od roku 1977 dobrovoľne žije v psychiatrickom zariadení — sa stalo globálnym kultúrnym fenoménom s vlastnou merch ekonomikou a frontami na vstup. Zwirner to vie využiť: inštitucionálna retrospektíva v Museum Ludwig buduje hĺbku a vážnosť, kým Instagram-ekonomika drží meno v cirkulácii.
Rose Wylie — deväťdesiatjedenročná britská maliarka — má retrospektívu v Royal Academy v Londýne, kde ju The Telegraph označil za jednu z najpodnetnejších výstav roka, a paralelne otvára výstavu Henri, Egypt…Bette, Bear v Paríži. Wylie je príbeh o trpezlivosti a o tom, ako Zwirner pracuje s dlhodobým naratívom: nie rýchla kariéra, ale pomaly budovaný oblúk, ktorý kulminuje v správnom momente.
Marlene Dumas vystavuje Liaisons v Musée du Louvre v Paríži — bez stanoveného konca. Louvre nie je múzeum súčasného umenia. Je to najnavštevovanejšie múzeum na svete s ročnou návštevnosťou vyše deväť miliónov ľudí. Prítomnosť žijúcej umelkyne v jeho zbierke je výrok, nie len výstava.
2024 vs. 2026: čo sa zmenilo?
| Bienále 2024 | Bienále 2026 | |
|---|---|---|
| Téma | Stranieri Ovunque | In Minor Keys |
| Kurátor/ka | Adriano Pedrosa | Koyo Kouoh |
| Zwirner v Benátkach | Lorenzato v hlavnej výstave | Armitage: Palazzo Grassi + bienále súčasne |
| Logika | Globálny Juh, hlas periférie | Tichá intenzita, osobná vízia |
| Pozícia Zwirner | Relevantná, ale nie dominantná | Centrálna — Palazzo Grassi je hlavný príbeh jari |
Rozdiel je zreteľný. V roku 2024 boli umelci Zwirner súčasťou širšieho diskurzu o identite a migrácii. V roku 2026 galéria drží jednu z najvýznamnejších benátskych adries a robí z Michaela Armitage umelca sezóny.
Prečo to čítať ako biznis
Je tu jedna vec, ktorú stojí za to pomenovať. Palazzo Grassi patrí Pinaultovi. Pinault je zakladateľ skupiny Kering — to je Gucci, Saint Laurent, Bottega Veneta. Jeho rivalom je Bernard Arnault, zakladateľ LVMH — Louis Vuitton, Dior, Tiffany. Obaja zbierajú umenie a obaja ho vystavujú v Benátkach. Arnault má Fondation Louis Vuitton v Paríži a aktívnu prítomnosť na bienále.
Umenie je v tomto kontexte aj mäkká sila v súboji dvoch najbohatších ľudí Európy. A galéria, ktorej umelec dostane Palazzo Grassi, hrá v tejto hre.
A potom je tu rodina Zwirner. Otec Rudolf spoluvymyslel model umeleckého veľtrhu. Syn David vybudoval jednu z najvplyvnejších galérií sveta. V Benátkach 2026 má ich umelec celý Palazzo Grassi.
Viac o Venice Biennale 2026: In Minor Keys a kurátorka Koyo Kouoh · Pace Gallery v Benátkach · Gagosian v Benátkach · Thaddaeus Ropac a mega-galérie