Benátky počas bienále fungujú ako mesto v meste. Oficiálna výstava In Minor Keys — projekt, ktorý kurátorka Koyo Kouoh nestihla doviesť do konca a ktorý po jej nečakanej smrti v máji 2025 prebral päťčlenný tím spolupracovníkov — je len jednou vrstvou. Pod ňou sa odohráva hustá sieť paralelných programov s vlastnou logikou a vlastným publikom. Viac o kurátorskom koncepte tu.
Tohtoročná 61. edícia beží od 9. mája do 22. novembra 2026. Práve do tohto kontextu vstupuje Gagosian — najväčšia komerčná galéria sveta — nie s vlastným stánkom, ale prostredníctvom umelcov, ktorým pomáha obsadiť tie najlepšie inštitucionálne priestory v meste. Podobnú logiku som sledovala pri Lisson Gallery, Pace Gallery a Thaddaeus Ropac — mega-galérie dnes formujú bienále rovnako intenzívne ako národné pavilóny.
Tri mená. Tri rôzne príbehy o tom, čo znamená byť videný v Benátkach.
Adriana Varejão — brazílsky pavilón, Giardini
Varejão je od 90. rokov známa maľbami a sochami, v ktorých sú vnútornosti zabudované do keramických architektonických fragmentov. Tie modrobiele dlaždice — azulejo, pôvodom z Portugalska — nie sú len vizuálnym motívom. Sú mapou koloniálnej histórie, metaforou toho, čo leží pod zdanlivo čistým povrchom.
Na bienále 2026 sa spája s Rosanou Paulino pod kurátorským vedením Diane Limy v projekte Comigo ninguém pode — názov prevzatý z rastliny Dieffenbachia a brazílskeho úslovia, ktoré sa dá voľne preložiť ako „nikto si so mnou neporadí.“ Obe umelkyne pracujú s tým, čo samy nazývajú koloniálnymi ranami, a hľadajú nové formy kolektivity a oslobodenia.
Varejão to formuluje priamo: „Moja práca a práca Rosany Paulino sa pretínajú v sile koloniálnych rán, materiálu, ktorý tvorí DNA našich diel.“
históriu Brazílie a Portugalska. Varejão vystavuje na Venice Biennale 2026 v brazílskom pavilóne v Giardini.
Amoako Boafo — Museo di Palazzo Grimani
Prvá samostatná výstava ghanského umelca v Taliansku, spoluorganizovaná Gagosianom. Boafo maľuje portréty prstami namiesto štetca — gestom priameho dotyku, ktorý stopy zanecháva inak než akýkoľvek nástroj. Klimt a Schiele mu dali jazyk — no tam, kde oni maľovali Viedeň, Boafo maľuje výhradne čiernych ľudí, vedome vynechaných z tradície európskeho portrétu.
Palazzo Grimani je pre tento dialóg presné miesto. Rodina Grimani ho v 16. storočí postavila ako výkladnú skriňu grécko-rímskych sôch — priestor navrhnutý na glorifikáciu klasického ideálu krásy, bieleho a antického. Boafo doň vstupuje s iným kánonom. Nejde o gesto vzdoru pre vzdor — kladie otázku, ktorú priestor sám provokuje: čí obraz krásy tu prežil štyri storočia a kto bol vždy vynechaný?
Palazzo Grimani sa počas bienále stalo opakovaným miestom konfrontácie medzi časovými rovinami. Pred Boafom tu vystavoval Georg Baselitz, pred ním Wael Shawky. Každý prišiel s iným zámerom, no každý pracoval s tou istou otázkou: čo sa stane, keď súčasnosť vstúpi do priestoru nasýteného minulosťou?
Jenny Saville — Ca‘ Pesaro
Jenny Saville, narodená v Cambridgi v roku 1970, sa na začiatku 90. rokov objavila ako súčasť Young British Artists. Jej cesta sa však odklonila od spektaklom poháňaných tendencií éry — vrátila sa k fyzickej váhe samotnej maľby a k telu ako politickej téme.
Ca‘ Pesaro je barokový mramorový palác priamo na Canal Grande. Výstava Jenny Saville a Ca‘ Pesaro, kurátorkou ktorej je Elisabetta Barisoni za podpory Gagosian, zahŕňa okolo 30 monumentálnych plátien od 90. rokov po súčasnosť — vrátane kľúčových diel Hyphen (1999), Reverse (2002–13) a pietà-podobného Byzantium (2018). Záverečná miestnosť predstaví nové diela, ktoré Saville vytvorila špeciálne ako hold mestu Benátky.
Saville tu vstupuje do dialógu s benátskymi majstrami minulosti — v jazyku, ktorý ovládajú obaja: olej na plátne.
d’Arte Moderna, v jej prvej veľkej výstave v Benátkach, s podporou Gagosian.
O galérii + aktuálne výstavy
Gagosian bola založená Larrym Gagosianom v Los Angeles v roku 1980. Dnes má galéria osemnásť priestorov naprieč USA, Európou a Áziou, zastupuje vyše stovky umelcov a jej ročný obrat presahuje miliardu dolárov. Priestory navrhovali architekti ako Richard Meier, Jean Nouvel či Annabelle Selldorf — galéria ako architektonické vyhlásenie, nie len pozadie pre umenie.
agosian Venice Biennale 2026 nie je jediným programom galérie túto jar. Naprieč jej priestormi momentálne prebieha:
- Roy Lichtenstein: Painting with Scattered Brushstrokes — do 25. apríla 2026, New York (gagosian.com)
- Richard Artschwager: Approximate Objects — do 17. apríla 2026, Londýn
- Tom Wesselmann: Seascapes, Still Lifes, and Nudes — do 30. mája 2026, Atény
- Mirrored Fiction (Duane Hanson, Gonzalez-Torres, Koons, Nauman) — do 11. apríla 2026, Rím (gagosian.com)
- Jonas Wood — nové maľby tenisových kurtov — do 25. apríla 2026, Beverly Hills (gagosian.com)
Celý aktuálny program na gagosian.com/exhibitions.
v Los Angeles v roku 1980, dnes prevádzkuje osemnásť priestorov naprieč USA, Európou a Áziou. Photograph by Tina Barney for The New Yorker