V júli 2026, počas parížskeho týždňa haute couture, predstavil Jean Paul Gaultier svoju kolekciu pre jeseň a zimu 2026/27. Bola to prvá couture prehliadka pod vedením Durana Lantinka, dizajnéra, ktorý dostal za úlohu posunúť dom do novej éry.
Duran Lantink nie je len ďalší kreatívny riaditeľ v poradí. Po trojročnej sérii hosťujúcich dizajnérov, medzi ktorými boli Chitose Abe, Glenn Martens či Haider Ackermann, sa práve tento holandský rodák z Amsterdamu stal prvým a jediným stálym nástupcom samotného Jeana Paula Gaultiera.
Jeho couture debut s názvom „Tech Couture“ bol už jeho štvrtou kolekciou pre dom, po dvoch predchádzajúcich ready-to-wear prehliadkach. Odohral sa v plesovej sále na rue Saint-Martin, priestore zahalenom výhradne do bieleho vypchávaného textilu, akoby dom sám seba vynuloval pred novým začiatkom. Gaultier sledoval celú prehliadku z prvého radu.
Marie Antoinette ako provokácia, nie kostým
Lantink sa zámerne vyhol najočividnejším signatúram domu, pruhom marinière a kužeľovým podprsenkám. Namiesto toho siahol po inej, tichšej vrstve Gaultierovho odkazu: telové kombinézy, hrubé pletené svetre v írskom štýle Aran, muži v couture, sochárske krajčírstvo, recyklované materiály. Za inšpiráciu si vybral Marie Antoinette, jednu z najviac ošúchaných referencií v histórii haute couture. V jeho podaní sa však dvorné šaty menia na cvičenie v glorifikovanej nefunkčnosti, pripomienku, že couture nikdy nebola o praktickosti, ale o fantázii dotiahnutej do krajnosti.
Voľba témy pritom nie je náhodná ani jednostranná. Sám Gaultier v roku 1998 poslal na mólo model s loďou na hlave modelky, inšpirovaný tým istým obdobím francúzskeho kráľovského dvora osemnásteho storočia. Lantinkov debut tak funguje aj ako tichý dialóg s Gaultierovým vlastným archívom, nielen ako izolovaná voľba nového autora.
Archív, ktorý sa nepodobá na spomienku
Recyklácia a opätovné využitie starých materiálov sa stali kľúčom k pochopeniu spojenia medzi Gaultierovou a Lantinkovou couture víziou. Bunda z recyklovaného denimu s osím pásom jemne odkazuje na Gaultierov vlastný couture debut z jari 1997, kde sa objavil denim vyšívaný ručne v slávnom parížskom výšivkárskom ateliéri Lesage, ušitý priamo z jeho vlastných starých nohavíc. Výraznejšou referenciou je gipúra, čipka s hrubším reliéfnym vzorom bez podkladovej siete, ktorú Gaultier použil v kolekcii „Cages“ z jesene 2008. Lantink ju teraz preniesol na plášťové šaty pripomínajúce zbroj, doplnené kužeľovými hrotmi na bokoch a ramenách. Archív sa teda neopakuje doslovne, skôr sa rozoberá na súčiastky a skladá nanovo.
Telo ako dáta
Najradikálnejším momentom kolekcie bol kus, ktorý si Lantink pripravil pre modela Leona Dameho. Pomocou 3D skenovania jeho torza vznikol kožený, korzetu podobný odliatok, ktorý presne kopíruje anatómiu modela, vrátane jeho materských znamienok. Vzniká tak forma na pomedzí zbroje a sochy, telo prevedené do dát a späť do látky.
Podobný princíp platí pre celú kolekciu. Klasické couture techniky, korzety, klietkové krinolíny, vypchaté panniers a technika sablé s mikroguľôčkami obľúbená v osemnástom storočí sa tu stretávajú s 3D tlačeným flexibilným TPU a PA12. Jedna čierna mini krinolína, posadená sklenenými rúrkovými korálikmi, spája historickú architektúru couture s priemyselným plástovým vypchávaním v jednej siluete.
„Uprednostňujem skúmanie siluety pred skúmaním tela,“ napísal Lantink do poznámok k šou. „Chcem vyzvať samotný odev, dotlačiť ho až na hranice jeho sochárskeho potenciálu.“
Laboratórium namiesto nostalgie
Marie Antoinette a Versailles však nie sú jediným zdrojom, z ktorého Lantink čerpal. Kolekcia ich prepája s ďalšími postavami, ktoré sa podobne ako Gaultier hrali s hranicami tela a formy. Patrí medzi ne americký dizajnér Charles James a jeho legendárne „petal“ večerné šaty zo štyridsiatych rokov, ktorých okvetné vrstvy pripomínajú kvet, rovnako ako nemecký maliar Richard Lindner, ktorého teatrálne plátna spájajú ľudské postavy so strojovými prvkami. Práve toto stretnutie osemnásteho storočia s modernou sochárskou formou vysvetľuje, prečo sa goliere na mólo vypínali dopredu ako príď lode alebo sa stáčali do biomorfných tvarov okolo trupu, kým ramenné línie prekračovali aj tie najextrémnejšie kulturistické proporcie.
Výsledok nepôsobí ako nostalgické opakovanie Gaultierovej mytológie. Skôr ju rozoberá a skladá nanovo, ako niečo cudzejšie, no rovnako nezameniteľne gaultierovské. Humor, teatrálnosť a posadnutosť pretváraním identity cez odev, presne to, čo dom vždy definovalo, tu zostáva. Len jazyk, ktorým sa to hovorí, je odteraz Lantinkov vlastný.
