Benátky: Monet vs. Holzinger – od lekien k splaškom

Benátky, Monet a Holzinger – tri mená, jedno mesto, storočie rozdielu. Existuje vraj veta, ktorú mal Claude Monet povedať pri prvom pohľade na Benátky: že mesto je príliš krásne na to, aby sa dalo namaľovať. Práve touto vetou otvárala výstava Monet and Venice, ktorá donedávna bežala v de Young Museum v San Franciscu a mapovala umelcov neskorý, takmer zlomový stret s mestom.

Je to dobrý vstupný bod aj na niečo väčšie: Benátky Monet aj Holzinger spájajú ako to isté zrkadlo, do ktorého sa umenie storočia pozerá a vidí presne to, čím práve je. O storočie a pol pred Monetom maľoval Benátky Canaletto, majster presných výhľadov na paláce a kanály, ktorého diela dnes visia hlavne v zbierkach starých majstrov – v jeho obrazoch mesto stelesňovalo predovšetkým moc a obchod.

Monet v ňom o čosi neskôr videl svetlo, ktoré mu unikalo z rúk. A dnes v ňom Florentina Holzinger vidí telo, exkrementy a klimatickú úzkosť. Rovnaké mesto, rovnaká voda, úplne iný jazyk.

Budova v Golden Gate Parku

Výstavu hostilo de Young Museum, budova, ktorú v roku 2005 navrhli švajčiarski architekti Jacques Herzog a Pierre de Meuron spolu s výkonnými architektmi Fong & Chan. Vznikla ako náhrada pôvodného múzea zničeného zemetrasením Loma Prieta v roku 1989.

Koncept stavby vychádza priamo z okolitého Golden Gate Parku. Fasáda je celá z medi, perforovaná tak, aby pripomínala svetlo prenikajúce cez konáre stromov. Meď navyše časom zoxiduje a zozelenie, budova doslova splynie s farbou vlastného okolia. Herzog & de Meuron zámerne nechceli jednu ikonickú formu. Namiesto toho postavili koláž samostatných priestorov pre umenie, ktorá odráža rôznorodosť zbierky.

Bol to výborne zvolený rámec práve pre Moneta. Umelca posadnutého premenlivým svetlom a vodou hostila budova, ktorá sama mení farbu a splýva s prostredím v čase.

Monet v Benátkach: kríza pre lekná

Obdobie, ktoré výstava mapovala, nebolo pre Moneta jednoduché. Bojoval s vlastnými leknovými obrazmi, frustrovaný z toho, kam sa jeho maľba posúva. A potom prišlo stretnutie s mestom tak dokonale zachyteným už inými maliarmi pred ním, že ho to takmer zlomilo. Kurátori tvrdili, že práve táto benátska skúsenosť priamo formovala jeho neskoré lekná, maľované už doma v Giverny.

Zaujímavý bol aj menej lichotivý uhol, ktorý si výstava dovolila otvoriť: časť Monetovej benátskej série vznikla pod tlakom obchodníkov s umením, ktorí od neho jednoducho potrebovali nový tovar na predaj. Monet bol Benátkami evidentne fascinovaný, no diela na výstave prezrádzali aj ambivalenciu – umelca zovretého medzi obchodným tlakom a úzkosťou pred vlastnou tradíciou.

@irisserin

Finally got to check out the Monet exhibit at the @deyoungmuseum 🖼️ Monet is my favorite artist so this was unreal, esp going w @amber chen 🩵 #sanfrancisco #sf #monet #claudemonet #museum

♬ Last Call in Manhattan — 1950s Jazz Instrumental – NEW YORK JAZZ CAFE BAND

Benátky ako spoločné plátno

Monet nebol jediný, kto sa v tom čase pokúšal zachytiť „plávajúce mesto“. Whistler vytvoril sériu jemných leptov zachytávajúcich robotnícke Benátky. Sargent maľoval trblietavé akvarely bohatstva a lesku. Turner zasa vytvoril súbor akvarelov, ktoré sa sotva skladajú do rozpoznateľných scén – skôr ide o atmosférické nálady svetla na vode.

O storočie a pol skôr namaľoval Benátky úplne inak Canaletto. Jeho diela sa prísne podriaďujú mriežke a pôsobia strojenou vznešenosťou – presný opak Monetovej intuitívnej, prchavej maľby.

Mesto sa mení na arénu

Necelé desaťročie pred Monetovou návštevou, v roku 1895, vzniklo v Benátkach Bienále, kultúrna udalosť, ktorá postupne narástla do národnostnej arény, akéhosi „vodného kolosea“. Presne to sa deje dodnes. Benátky dnes fungujú ako celoročný spektákel umenia, financií a súboja o pozornosť.

Holzinger v Benátkach: telo ako čistička odpadových vôd

Na aktuálnom, 61. ročníku Bienále reprezentuje Rakúsko choreografka Florentina Holzinger dielom SEAWORLD VENICE. Kurátorku projektu robí Nora-Swantje Almes. Práve tu sa totiž stretávajú Benátky, Monet a Holzinger najkontrastnejšie. Monet totiž hľadal vo vode rozpustenie formy a svetlo. Holzinger naproti tomu hľadá v tej istej vode znechutenie a kolaps hraníc medzi čistým a špinavým.

Dielo pritom čerpá prekvapivo priamo z popkultúry. Hlavnou filmovou inšpiráciou je Waterworld (1995) s Kevinom Costnerom. Holzinger si z neho požičiava predstavu Benátok ako potápajúceho sa, provizórneho ostrova z odpadu. Ľudstvo tu totiž musí žiť vo vlastných splaškoch a prispôsobiť sa im.

K tomu navyše pridáva ďalšie dve vrstvy. Prvou sú mytologické motívy sirén a vodných bytostí, ktoré prechádzajú mestom poznačeným „turboturizmom“ a ekologickým rozkladom. Druhou je subverzia klasickej náboženskej ikonografie. Holzinger tak búra tradičné, patriarchálne posvätné štruktúry masívnym rotujúcim vzdušným zariadením. To vznáša nahé performerky vzduchom ako pokrivené ikony.

Holzinger sa zároveň vracia k vlastnému dlhoročnému výskumu vody. Čerpá totiž z predošlých prác, napríklad Études alebo Ophelia’s Got Talent. V nich podobne kombinuje extrémnu kaskadérsku fyzickosť, úpravy tela a štruktúrované násilie.

Kľúčové vizuálne prvky diela

• Ľudské srdce zvona – nad vstupom visí masívny bronzový zvon. Tím ho vylovil priamo z benátskej lagúny. Holzinger a jej performerky preto visia vo vnútri hlavou nadol a búchajú holými telami o jeho okraj. Funguje to ako doslovný ľudský poplašný zvon pred klimatickým kolapsom.
• Slučka na vodnom skútri – nahá performerka opakovane krúži na vodnom skútri v tesných, prudkých kruhoch vo vytopenej galérii. Pripomína tak kinetický pamätník ničenia, ktoré spôsobuje masový turizmus.
• Nádrž poháňaná močom – návštevníci môžu použiť funkčné prenosné toalety priamo na mieste. Systém následne moč v reálnom čase filtruje a čerpá do nádrže. V nej sedí nahá performerka pod vodou a dýcha cez potápačský regulátor.

Konceptuálne ide teda o feministický projekt. Holzinger dlhodobo skúma ženskú telesnosť prostredníctvom extrémnej fyzickosti. Benátky, mesto priamo ohrozené stúpajúcou hladinou vody, jej navyše poskytli nový rámec na túto dlhoročnú tému.

Kanadský pavilón: skleník pre lekná

Vedľa Holzinger stojí za zmienku aj kanadský pavilón. Abbas Akhavan premenil pavilón na Wardovu skrinku – raný typ prenosného terária na prevoz obrovských juhoamerických vodných lekien, ktoré si obľúbili viktoriánske koloniálne elity. Je to nečakaný, no presný mostík späť k Monetovi – tá istá rastlina, ktorá sa v Giverny stala celoživotnou posadnutosťou jedného maliara, tu figuruje ako symbol koloniálneho vlastnenia prírody.

Monetov „selfie“ pred vynálezom fotografie

Výstava v de Young sa uzatvárala malou fotografiou, na ktorej sa Monet odrážal vo vlastnej leknovej záhrade. Vedľa fotografie visel neskorý obraz – živé zachytenie plávajúcich lekien v harmonickej rovnováhe vody, svetla a priestoru.

Presah na záver: Japonsko

Príbeh lekien sa dá dotiahnuť ešte ďalej, až na druhý koniec sveta. Z Honšú alebo Šikoku sa dá trajektom preplaviť na Naošimu, kde stojí múzeum Chichu od Tadaa Anda – podzemný priestor z bieleho betónu, postavený špeciálne pre zbierku veľkých, neskorých Monetových lekien. Návštevníci si tu pri vstupe vyzúvajú topánky a v tichu pozorujú obrazy, ktoré vznikli presne v tom bode Monetovej kariéry, keď sa maľba definitívne rozpustila do svetla a farby.

Je to posledný uzol v príbehu Benátok, Moneta a Holzinger. To isté vodné lekno, ktoré Canaletta vôbec nezaujímalo, ktoré Moneta priviedlo takmer k zúfalstvu a ktoré dnes Holzinger nahradila telesnými tekutinami, končí napokon v tichej, meditatívnej jaskyni na japonskom ostrove. Benátky sa menia. Umenie o nich sa mení. Jediné, čo ostáva rovnaké, je voda samotná.

Monet and Venice bola vystavená do 26. júla 2026 v de Young Museum v San Franciscu.