Cecily Brown: Picture Making v Serpentine Gallery

Cecily Brown sa výstavou Picture Making vracia do Londýna po viac ako dvadsiatich rokoch. V Serpentine South Gallery vystavuje od 27. marca do 6. septembra 2026 nové obrazy inšpirované Kensington Gardens, teda priamo miestom, kde galéria stojí. Ide o jej prvú veľkú samostatnú výstavu v britskej inštitúcii od roku 2005, keď vystavovala v Modern Art Oxford, a zároveň o návrat domov pre umelkyňu, ktorá už tri desaťročia žije a tvorí v New Yorku.

Skladačka ako východisko obrazov

Séria takzvaných nature walk malieb, ktoré Brown namaľovala priamo pre výstavu Picture Making, vychádza z ilustrácie na detskej knižnej skladačke. Zobrazuje padnutý kmeň, ktorý slúži ako most cez rieku. Práve tento jeden motív Brown prepracovala do rôznych mierok, formátov aj farebností a vytvorila z neho takmer nekonečnú sériu variácií. Podobne pracuje aj s ďalšími opakujúcimi sa motívmi, ako sú zamilované páry, lesné scény alebo znepokojivé prechádzky prírodou, ktoré sa v jej tvorbe vracajú už dlhodobo.

Riekanky s temným podtónom

Obrazy Froggy Would A-Wooing Go a Little Miss Muffet nesú názvy detských riekaniek, no ich atmosféra je znepokojujúca. Brown čerpá z ilustrácií Beatrix Potter a z britských knižiek Ladybird, zvieratá jej slúžia ako zástupný symbol ľudskej skúsenosti.

Umenie ako dedičstvo rodiny

Cecily Brown vyrastala v prostredí, kde bolo umenie súčasťou každodennosti. Jej matkou je spisovateľka Shena Mackay, otcom vplyvný umelecký kritik a kurátor David Sylvester, ktorý ju už v detstve priviedol k dielu Francisa Bacona. Bacon sa napokon stal jej dlhoročným priateľom a jedným z kľúčových vplyvov na jej maľbu. Brown však čerpá aj zo starých majstrov, konkrétne z Rubensa, Poussina a Goyu, a spája ich s gestickým, expresívnym rukopisom, ktorý pripomína Willema de Kooninga alebo Joan Mitchell.

Katalóg ako samostatné dielo

Výstavu sprevádza katalóg od uznávanej grafickej dizajnérky Irmy Boom. Obsahuje úryvky zo súkromnej korešpondencie medzi Brown a britskou maliarkou Celiou Paul, rozhovor s kurátorom Hansom Ulrichom Obristom a báseň, ktorú pre výstavu napísala poetka Isabel Galleymore. Práve tento presah do literatúry a poézie dopĺňa maľby o ďalšiu vrstvu, ktorá presahuje samotné plátno.

Presah do architektúry

Cecily Brown je manželkou architektonického kritika Nicolaia Ouroussoffa, takže sa maľba a architektonická kritika stretávajú priamo v jej domácnosti.

Park plný veľkých mien

Kensington Gardens majú za sebou už poriadnu umeleckú históriu. Stáli tu diela Yayoi Kusamy, Christa a Jeanne-Claude aj Lee Ufana, o ktorého Relatum sme na blogu už písali. Pavilón Serpentine ako prvá stavala Zaha Hadid, čo z parku robí jedno z najvýznamnejších miest súčasnej architektúry v Londýne.

Cecily Brown tak vstupuje do priestoru, ktorý je rovnako silne spätý s výtvarným umením ako s architektúrou, a jej návrat je zároveň dôkazom, že maľba, ktorú obhajovala už v deväťdesiatych rokoch v čase inštalácií a konceptuálneho umenia, dodnes patrí medzi najsilnejšie médiá súčasného umenia. Vstup na výstavu je voľný, čo z nej robí prístupný spôsob, ako sa zoznámiť s tvorbou jednej z najvýznamnejších žijúcich britských maliarok.