Anne Imhof vystavuje v Sprüth Magers v Londýne. Výstava Citizen otvorila počas London Gallery Weekend 2026 a beží do 1. augusta 2026 v Sprüth Magers na Grafton Street v Mayfair. Zahŕňa nové maľby, sochy, kresby a film.
Kde: Palais de Tokyo, Paríž, 2021. Výstava Natures Mortes, carte blanche pre Imhof.
Kontext: V roku 2017 Imhof získala Zlatého leva na Benátskom bienále za performanciu Faust. Natures Mortes bola jej prvá carte blanche v Palais de Tokyo.
Pozvala okolo tridsiatich umelcov vrátane Wolfganga Tillmansa, Cy Twomblyho, Sigmara Polkeho a Cady Noland. Za nimi na stene visí dielo Young Tatu, 2020A, 2020.
Foto: Jean Picon / Say Who.
Sprüth Magers je galéria, ktorú v roku 1983 v Kolíne nad Rýnom otvorila Monika Sprüth. Od začiatku sa sústredila na feministické a konceptuálne umenie: medzi prvými umelkyňami boli Jenny Holzer, Barbara Kruger, Cindy Sherman a Louise Lawler. Medzi rokmi 1985 a 1989 Monika Sprüth vydávala radikálny magazín Eau de Cologne, vytváraný v spolupráci s týmito umelkyňami, ktorý dával feministickému umeniu kritický hlas. Londýnska pobočka na Grafton Street otvorila v roku 2007 výstavou fotografií Andreasa Gurského. Dnes galéria zastupuje viac ako 70 umelcov vrátane Anne Imhof, Kary Walker a Kraftwerk.
plátne.
Kontext: Sprüth a Magers spolupracujú od roku 1998. Galéria má pobočky v Berlíne, Londýne, Los Angeles a New Yorku. Za 40 rokov
neprišla o žiadneho umelca. Trockel bola jednou z prvých umelkýň, ktoré Sprüth zastupovala, jej vlnené diela spochybňovali
hranicu medzi ženskými remeslami a vysokým umením. The New York Times v roku 2023 označil Sprüth Magers za jednu z najvplyvnejších galérií sveta.
Foto: Florian Thoss / The New York Times.
Faust, Goethe a nemecký pavilón
Imhof je nemecká umelkyňa (nar. 1978), ktorú poznáte predovšetkým z výstavy Faust na Benátskom bienále 2017, kde získala Zlatého leva za najlepšiu národnú účasť. Názov odkazuje na Goetheho Fausta z roku 1808, príbeh o mužovi, ktorý predá dušu diablovi výmenou za poznanie a moc. Imhof ho nepoužíva ilustratívne. Nemecký pavilón, nemecká literárna klasika, otázka ceny, ktorú platíme za kontrolu a viditeľnosť. V roku 2017 to malo navyše politický podtext: Európa prechádzala vlnou populizmu a Imhof stavala pavilón ako štát v malom, s plotmi, dozorovaním a telami bez práv.
Faust bola päťhodinová performancia opakovaná každý deň počas všetkých sedem mesiacov bienále. Podlaha nemeckého pavilónu bola zo skla, performeri sa pohybovali pod ňou aj nad ňou. Diváci „chodili“ po ich telách. Na pavilón čakali ľudia v rade miestami aj dve hodiny. Pri vstupe ich vítali dobermanské psy za drôtenou sieťou. Priestor páchol nemocničným dezinfekčným prostriedkom. Performeri v roztrhanom športovom oblečení mali neprítomné pohľady. Nekomunikovali s divákmi.
V centre performancie stála Eliza Douglas, speváčka, modelka a Imhofina partnerka, ktorá je zároveň tvárou kampaní Balenciaga a Saint Laurent. Toto prepojenie medzi performatívnym umením a módou nie je náhodné: Imhof a Douglas pracujú s telom ako plátnom a s publikom ako súčasťou diela.
Čo: Kampaň Balenciaga SS20.
Kontext: Douglas dlhodobo spolupracuje s Balenciagou, nie len ako modelka, ale aj ako stylistka. Jej vzťah k móde nie je oddelený
od umeleckej praxe. Oblečenie je pre ňu rovnaké médium ako zvuk alebo obraz.
Foto: Nadine Fraczkowski / Sleek Magazine.
Maľby, zábrany, film
Ústrednou časťou výstavy Citizen je séria veľkoformátových malieb Wave, budovaných vrstvami, ktoré oscilujú medzi abstrakciou a obrazom.
Okrem malieb Imhof pracuje so ochrannými systémami z verejného priestoru, barikádami z davu, ktoré každý z nás pozná z koncertov, protestov či nástupíšť. Vybraté z funkčného kontextu sa navyše stávajú niečím iným: archívom zhromáždení, symbolom toho, kto môže vstúpiť a kto nie. V galeríjnom priestore zároveň fyzicky formujú pohyb divákov.
Štvorkanalový film rozoberá rovnaké otázky: choreografia, kolektívne správanie. Imhof nepoužíva film ako dokumentáciu. Je to ďalší priestor, v ktorom telá performujú, čakajú a miznú.
Kontext: Sklenený labyrint s červenými panelmi a graffiti tvorí hlavnú os výstavy. Imhof pracuje s napätím medzi kontrolou a chaosom, uzavretosťou a priehľadnosťou.
Sklo ako materiál sa v jej tvorbe opakuje, oddeľuje, ale nezakrýva. Graffiti odkazuje na klubovú a pouličnú kultúru Frankfurtu a Berlína, z ktorej Imhof priamo čerpá.
Foto: Andrea Rossetti / Sprüth Magers.
Monumentálny diptych
Najsilnejším dielom výstavy je konkrétne monumentálny diptych zobrazujúci hlavu, vyvinutý cez husté vrstvy maliarskeho gesta z pôvodnej kresby. Tvár sa vynára z povrchu akoby vytiahnutá z pamäti, nie z pozorovania. Jej mierka je konfrontačná, no ostáva neuchopiteľná.
Imhof navyše pracuje v línii stredovekej tradície danse macabre (neskorostredoveký alegorický koncept a umelecký motív pripomínajúci pominuteľnosť života), tanca smrti, v ktorom figúry zo všetkých spoločenských tried smerujú spoločne k zániku. Mortalita ako veľký ekvalizér. Nie ilustrácia, ale atmosféra.
Kontext: Imhof je známa predovšetkým performanciami a inštaláciami. Jej maľby sú menej viditeľnou, ale rovnako silnou časťou tvorby. Grey Wave pracuje s témou
živlov a nekontrolovateľnosti. Biela línia na sivom poli pripomína zároveň morskú penu aj grafiti. Rovnaký rukopis, iné médium.
Foto: Courtesy Sprüth Magers.
Sprüth Magers: štyridsať rokov bez straty umelca
Sprüth Magers patrí medzi blue-chip galérie, teda galérie, ktoré zastupujú umelcov, ktorí su overený trhom, vysokými aukčnými hodnotami a zastúpením v svetových múzeách. Nie je to Gagosian ani Hauser & Wirth v zmysle agresívnej expanzie, ale je to galéria, ktorá si za štyri desaťročia vybudovala niečo, čo väčšina mega-galérií nemá: lojalitu.
New York Times o nej napísali, že je to galéria, ktorá za celú svoju históriu nestratila zastúpenie jediného umelca. V hyper-kompetitívnom trhu, kde veľké galérie preberajú umelcov menším tak bežne, ako veľké reťazce preberajú zákazníkov malým obchodom, je to štatistická anomália.
Kontext: Galerie Monika Sprüth otvorila v Kolíne v roku 1983. V čase, keď scéne dominovali muži zo skupiny Mülheimer Freiheit, Sprüth uvádzala feministické americké
umelkyne, Jenny Holzer, Barbaru Kruger a Cindy Sherman. V roku 1985 spustila sériu výstav a magazín Eau de Cologne, ktorý bol priamou provokáciou voči macho
kultúre kolínskej scény.
Foto: Courtesy of Sprüth Magers / The New York Times.
Monika Sprüth vyštudovala architektúru a v 70. rokoch okrem toho učila urbanizmus na univerzite v Kolíne. Galériu nakoniec otvorila nie preto, že chcela obchodovať s umením, ale preto, že žiadna iná galéria nechcela vystavovať prácu Rosemarie Trockel, s ktorou zdieľala ateliér. Kolínska scéna bola v tom čase dominantne mužská a agresívne sebavedomá. Spory o umenie tam dokonca končili bitkami v baroch.
Philomene Magers prevzala galériu svojej matky v Bonne po jej smrti v roku 1989. V roku 1998 sa obe galérie nakoniec spojili. Odvtedy Sprüth Magers okrem toho otvorila pobočky v Londýne, Berlíne, Los Angeles a New Yorku. Napriek tomu si zachovala mentalitu galérie, nie supermarketu umenia. Anne Imhof, ktorá sa ku galérií pridala v roku 2021, to konkrétne potvrdila: podľa nej sú Monika a Philomene motivované presvedčením, že silná politická pozícia a intelektuálny kontext sú správnym dôvodom mať galériu dnes.
Čo zostáva
Citizen nie je výstava o páde konkrétnej civilizácie. Je to výstava o tom, čo zostáva po udalosti: stopy na povrchu, zábrany v priestore, tvár vychádzajúca z tmy. Imhof sa preto pýta, čo môžeme uchovať z niečoho, čo je zo svojej podstaty dočasné.
V čase, keď každý obraz existuje sekundu pred tým, než ho nahradí ďalší, Imhof ponúka niečo iné. Nie trvalé dielo, ale niečo, čo po sebe zanecháva stopu.
Sprüth Magers, 7a Grafton Street, Londýn. Do 1. augusta 2026.
Foto: Courtesy of Sprüth Magers / The New York Times.