Zomrela Valie Export. Čo zostáva?

Valie Export (1940 – 2026)

Valie Export zomrela 15. mája 2026 vo Viedni vo veku 85 rokov. Komplikácie po páde doma. Potvrdil to Thaddaeus Ropac, jej dlhoročný galerista.

Narodila sa ako Waltraud Lehner 17. mája 1940 v Linzi. Otec zomrel bojujúc za nacistov v Afrike, keď mala dva roky. Matka ju poslala do kláštorného internátu. Ako dieťa ju opakovane vylúčili pre porušovanie pravidiel. V 14 prestúpila na umeleckú školu v Linzi. V 18 sa vydala, v 20 bola rozvedená a žila vo Viedni, kým jej sestra vychovávala dcéru.

Toto nie je len biografia. Je to kontext, bez ktorého jej práca nedáva celý zmysel.

Meno ako dielo

Okolo roku 1967 sa rozhodla, že nebude nosiť meno otca ani ex-manžela. Zvolila si vlastnú ochrannú známku: Valie Export, písanú vždy veľkými písmenami. Valie ako prezývka pre Waltraud, Export požičaný od rakúskej cigaretovej značky Smart Export.

Premenovanie seba samej bolo prvým konceptuálnym gestom. Ešte pred akýmkoľvek dielom.

Tri diela, ktoré treba poznať

Action Pants: Genital Panic, 1969

Export vošla do mníchovského kina v nohaviciach bez rozkroku. Sadla si priamo do uličky medzi divákov a oznámila: „Teraz uvidíte v realite to, čo zvyčajne vidíte na plátne.“ Rok po akcii si obliekla rovnaký outfit, vzala do ruky samopal a nechala sa odfotiť. Táto fotografia sa stala jedným z najreprodukovanejších obrazov feministického umenia 20. storočia. Paradox je, že samotná akcia v kine nebola zdokumentovaná. Existuje len fotografia, ktorá vznikla ako spomienka na ňu. Export o vzťahu medzi dokumentáciou a skutočnosťou vedela všetko.

Tap and Touch Cinema, 1968

Na hrudi mala pripevnenú kartónovú škatuľu s výrezom a závesom, ktorá mala imitovať kinosálu. Chodila po ulici a vyzývala okoloidúcich, aby si kúpili lístok tým, že cez záves siahnu na jej holé prsia. Udržiavala pritom priamy očný kontakt.

Peter Weibel kráčal vedľa nej a lákal záujemcov cez megafón. Dielo cestovalo po deviatich európskych mestách. Export obrátila logiku kina naruby: namiesto anonymného voyeurizmu v tme priame fyzické stretnutie s pohľadom, ktorý sa nevyhýba.

Body Transformations, 1972 – 1976

Export sa fotografovala, ako kladie telo pozdĺž obrubníkov, rohov budov, architektonických prvkov mesta. Telo sa prispôsobuje štruktúram postaveným bez neho. Séria je tichá, takmer minimalistická, ale jej logika je rovnako ostrá ako Genital Panic: priestor nie je neutrálny, bol navrhnutý, a telo, ktoré doň nevchádza prirodzene, to vie ako prvé.

Viedenskí akcionisti a ona

Export pracovala vo Viedni súčasne s Hermannom Nitschom a Viedenskými akcionistami. Sama seba definovala ako feministickú akcionistku, nie ako súčasť skupiny. Jej práca bola filmová, vtipná a zaoberala sa formou útlaku, ktorú inak radikálni akcionisti prehliadali: sexizmom. Roberta Smith písala v New York Times, že jej protest pôsobí na diváka čímkoľvek, len nie pasívne.

Documenta dvakrát, v rokoch 1977 a 2007. V roku 1980 bola spolu s Mariou Lassnig jednou z prvých dvoch žien zastupujúcich Rakúsko na Benátskom bienále.

Čo zostáva

Export nikdy nerobila umenie, ktoré by sa dalo pohodlne zarámovať a zavesiť. Robila umenie, ktoré nešlo ignorovať. V roku 2005 Marina Abramović zaradila Genital Panic medzi sedem kľúčových performancií 20. storočia, ktoré uviedla v Guggenheime. V roku 2017 rakúsky štát financoval jej archív. Dnes jej práca figuruje v zbierkach MoMA, Tate Modern, Guggenheima a Albertiny. To nie je paradox. Je to dôkaz, že mala pravdu.