Kto sú Elmgreen & Dragset?
Táto nórsko-dánska umelecká dvojica ma zaujala ešte skôr, než som vôbec vedela, že ide o nich. Určite všetci poznáme „Prada dom“ v púšti. Áno – presne ten dom, o ktorom som si pôvodne myslela, že je to iba reklama. On nielenže existuje, ale predstavuje aj súčasné umenie. Aké skvelé!
Inštalácia Prada Marfa (jej oficiálny názov) stojí asi 30 minút od mesta Marfa, kde žil aj Donald Judd. Jeho minimalistické diela nájdete aj vo viedenskom Stadtparku. Som taký fanúšik, že som tam bola dokonca dvakrát :D. Nebola som jediná – Beyoncé sa pri Prada Marfa odfotila tiež. Čo ukazuje, že súčasné umenie dokáže prekročiť elitárske rámce.
Inštalácia vznikla v roku 2005. Zaujímavosťou je, že Miuccia Prada osobne vyberala „objekty“ (kabelky, topánky), ktoré umelecky naaranžovali do vitrín. Človek si povie, že je to možno len hlúposť – dom v púšti, ktorý na nič neslúži – ale práve to je na tom fascinujúce. Prečo zasadiť uprostred texaského horizontu luxusný butik, ktorý nikdy neotvorí dvere? Môžete to považovať za zbytočné – ale práve v tejto „zbytočnosti“ spočíva pointa.
Perfektná ilúzia. Falošná oáza konzumu v pustatine.
Prada Marfa kritizuje konzumerizmus tým, že v absolútnej izolácii odhaľuje jeho absurditu.
Elmgreen & Dragset tak ironicky komentujú túžbu po značkách, exkluzivite a estetike, ktorá má často len zakryť prázdnotu. Dielo sa stalo pútnickým miestom. Nielen pre milovníkov umenia, ale aj pre instagramových pútnikov, ktorí si tam chodia spraviť selfie so snom, ktorý nikdy neexistoval. Pekný paradox, však? 😀
Neskôr ma zhodou okolností cesta doviedla aj na ich výstavu v Whitechapel Gallery v Londýne (rok 2018) – ikonickom priestore fungujúcom už od roku 1901.
A tam som si naplno uvedomila, aké silné ich umenie je. Niečo ako jemný elektrický výboj (tak to aspoň cítim ja). Pre mňa – a asi aj pre mnohých ďalších – je ich tvorba typická tým, že kombinujú architektúru, sochárstvo, performatívne situácie a sociálnu kritiku do diel, ktoré balancujú medzi vážnosťou a iróniou. Pre mňa je to spájanie dvoch protichodných svetov do jedného prekvapivo súdržného celku.
Berlin Art Week 2025 a „banka slobody„
Centrom Berlin Art Week 2025 bol Hamburger Bahnhof, bývalá železničná stanica premenená na múzeum súčasného umenia. A prvá vec, na ktorú som tam narazila, bolo dielo Elmgreen & Dragset – Socha slobody (2018): bankomat zasadený do fragmentu pôvodného Berlínskeho múru. Táto trvalá inštalácia, darovaná múzeu v roku 2019, premieňa symbol rozdelenia na kritický obraz súčasnosti.
Umelecká dvojica v nej komentuje premenu slobody na ekonomickú hodnotu – kedysi politická hranica sa mení na hranicu kapitálu. Dielo funguje ako pamätník, pripomienka aj varovanie zároveň. Ukazuje, ako sa otvorený priestor Berlína po páde múru postupne zapĺňa komerciou, a kladie otázku, čo vlastne sloboda znamená dnes.
Pre mňa je to úžasné spájanie súvislostí!
Zase Prada, tentokrát v Londýne
Elmgreen & Dragset predstavilo nové dielo „The Audience” ako hlavnú inštaláciu pre Prada Mode London 2025. Nomádsky „private members’ club“ módneho domu Prada, ktorý prepája umenie, architektúru a performatívny priestor.
Dielo sa uskutočnilo v budove Town Hall King’s Cross (Bidborough Street, Londýn), interiér navrhol dizajnér Tom Dixon.
silikónové figúry v rôznych „stavoch pozornosti“ – od objímajúceho sa páru až po ženu s popcornom. Na plátne premietajú zámerne rozmazaný film, v ktorom vizuál reaguje na rozhovor medzi maliarom a spisovateľom. Film odráža presýtenosť obrazmi v ére sociálnych médií a spochybňuje tradičné vnímanie publika. Diváci vstúpili do priestoru, kde sa stratila hranica medzi divákom a exponátom. Samotné kino sa tak stalo metaforou spoločného zážitku mimo algoritmov a personalizácie.
Dielo „The Audience“ tak rozvíjalo dlhodobý záujem Elmgreen & Dragset o premeny každodenných priestorov — tentoraz vytvorili dočasnú inštaláciu, ktorá počas piatich dní (s časťou prednostne pre členov a časťou pre verejnosť) skúmala pojem publika a pozornosti.
Moja osobná skúsenosť:
Páčilo sa mi, že všetko ladilo – interiér, program, popcorn aj bezplatná cola. Napriek tomu som cítila, že veľká časť prítomných prišla skôr kvôli značke Prada než kvôli umeleckému presahu. V zásade som mala dojem, že to, čo Elmgreen & Dragset ironizujú — teda diváka ako súčasť spotrebnej kultúry — sa tam možno práve odohrávalo. Samozrejme, sú to iba moje pocity, nie tvrdé dáta (a druhá vec: nie som najväčší svätec v otázkach konzumerizmu 😉).
Paríž opäť!
Nová inštalácia bola priamo vo výklade galérie Massimo De Carlo Pièce Unique na Rue de Turenne v Paríži, viditeľná cez vitrínu orientovanú do ulice vo dne aj v noci.
Zobrazuje galérijnú asistentku zhrbenú za stolom s otvoreným notebookom – vyčerpaná, akoby už ani nevládala „profesionálny výraz tváre“.
Dielo dvojice Michael Elmgreen & Ingar Dragset — čiastočne performatívne mise-en-abîme, čiastočne alegorické zrkadlo — konfrontovalo okoloidúcich s nejednoznačnosťami práce, viditeľnosti a inštitucionálneho rituálu.
Scéna pôsobila absurdne, zároveň humorne aj nepríjemne blízko – presne typické pre Elmgreen & Dragset.
Keď sledujem, ako sa Elmgreen & Dragset v priebehu jedného mesiaca objavujú v Londýne, Berlíne aj Paríži, neuvedomujem si to iba ako “úspešnú sezónu”, ale skôr ako potvrdenie toho, že ich spôsob uvažovania o priestore, každodennosti a spoločenských rituáloch má dnes mimoriadne presnú rezonanciu.
Ich práca často vychádza zo zdanlivo banálnych situácií – asistentka za stolom, kino plné tichých divákov, butik uprostred púšte. V skutočnosti presne analyzujú fungovanie súčasnej spoločnosti. Nevytvárajú efektné monumenty, ale inteligentne presúvajú významy. Práve preto ich projekty fungujú v rôznych mestách a kontextoch.
Londýn, Berlín, Paríž sú síce rozdielne prostredia, ale všetky sú dnes preťažené podobnými otázkami: viditeľnosť, práca, únava, kult výkonu, komercionalizácia kultúrnych priestorov, zmena diváckych návykov. Elmgreen & Dragset tieto témy nepretláčajú okázalo, ale nechávajú ich vzniknúť v priestore – a to veľmi presným, často až chirurgicky citlivým spôsobom.
Ich zvýšená prítomnosť v európskych metropolách tak pre mňa nie je len známkou ich medzinárodnej prestíže, ale skôr dôkazom toho, že sú schopní formulovať vizuálny jazyk, ktorý je zrozumiteľný a aktuálny naprieč kontextmi. Nie prvoplánovo, ale premyslenou mierou zneistenia, ktoré neprovokuje, ale otvára priestor na reflexiu.