Osemdesiatštyriročná americká sochárka Lynda Benglis prežíva mimoriadne nabitý rok. Práve teraz beží v New Yorku jej výstava v Pace Gallery, budúcu jar na ňu nadviaže veľká retrospektíva v Kunstmuseum Basel, ktorá odtiaľ poputuje ďalej do Londýna aj Dánska. K tomu všetkému sa v júli pridala aj prekvapujúca spolupráca s Diorom.
Teraz v New Yorku: Knotting, Tying, Folding
Pace Gallery v New Yorku otvorila 11. septembra výstavu Knotting, Tying, Folding, ktorá potrvá do 24. októbra 2026. Spája sochárske práce naprieč viac než piatimi desaťročiami. Nájdeme tu hladko glazovanú keramiku, ťažký bronz, jemne plisované aj krehké papierové formy vytvorené medzi rokmi 1972 a 2024. Súčasťou výstavy sú aj zriedkavo vystavované sklenené sochy z roku 1985.
Od konca 60. rokov Benglis rozvíja svoje živé, plynúce formy naprieč širokým spektrom materiálov. Patrí sem včelí vosk, latex a polyuretánová pena, neskôr aj sadra, zlato, odparované kovy, sklo, keramika a papier. Objavila sa v čase nástupu postminimalizmu. Od svojich súčasníkov sa výrazne odlíšila nadšeným prijatím sýtej, takmer drzej farby a zmyselných, organických povrchov.
V tom istom období pripravuje samostatnú prezentáciu aj Newcomb Art Museum na Tulane University, s výstavou Lynda Benglis: Elemental (20. januára – 20. mája 2027), ktorá skúma, ako na jej tvorbu vplývalo pobrežie Louisiany, kde sa narodila. Benglis sa objaví aj v skupinovej výstave Frozen Gestures v NSU Art Museum vo Fort Lauderdale (13. novembra 2026 – 11. apríla 2027).
Presah: dialóg s Giacomettim
Tesne pred týmto všetkým sa Benglis predstavila aj v Barbicane v Londýne. Vo výstave Encounters: Giacometti x Lynda Benglis šlo o tretí a záverečný diel série realizovanej v spolupráci s Fondation Giacometti. Vystavila tam takmer 30 doteraz nikdy nevystavených prác z ručne robeného papiera naťahovaného cez pletivo, zdobených trblietkami, akrylom aj akvarelom. Popri nich stáli historické, vychudnuté Giacomettiho sochy z bronzu.
Keď sa Dior stal jej milostným listom
Popri všetkých týchto výstavách si Benglis v júli získala pozornosť aj úplne iného publika. Keď Dior vtedy predstavil svoju haute couture kolekciu jeseň/zima 2026–2027 v Paríži, publikum netrpezlivo čakalo na jedinú vec, náznak svadobných šiat, ktoré kreatívny riaditeľ Jonathan Anderson navrhol pre speváčku Taylor Swift. Kolekcia sa však napokon niesla ako milostný list úplne inej žene, teda samotnej Benglis. Podľa domu bola priamou odpoveďou, v jazyku haute couture, na jej celoživotnú tvorbu.
Kotviacim dielom bola jej socha Kissel, z bronzového drôtu a pochrómovaného niklu. Na móle sa premenila na strieborné plisované koktailové šaty bez ramienok, ktoré zároveň odkazovali na pôvodný Diorov dizajn spred takmer osemdesiatich rokov.
Rovnaký motív sa objavil aj na novej kabelke Cigale a na pokrývke hlavy pripomínajúcej prilbu. Biele šaty s dúhovým leskom, volánom a naberaním na pleci zas odkazovali na jej sériu z roku 1979, teda farbenú papierovú hmotu, tvarovanú a doplnenú trblietkami a celofánom do tvaru mašle.
Podľa kurátora Andrewa Bonacinu, ktorý na kolekcii s Andersonom spolupracoval, môže Benglisino dielo pôsobiť barokovo, až gýčovo, spochybňuje totiž samotnú predstavu dobrého vkusu. Použitie trblietok na sochu bolo v čase svojho vzniku originálne a dosť šokujúce, mnohí jej súčasníci boli z toho úprimne zmätení, no dnes to patrí medzi jej najradikálnejšie gestá.
Benglis mala ateliéry po celom svete, vrátane Santa Fe, Grécka a Indie. Práve India sa v kolekcii objavuje výrazne, sýto ružové šaty ozdobené strapcami pripomínajúcimi rušný indický trh odkazujú na jej sériu Peacock z konca 70. rokov, keď pobývala na panstve svojho mecéna v Ahmedabáde. Táto séria priviedla Andersona hlbšie aj k osemnástostoročnej tradícii chintzu.
zrozumiteľný len zasvätenému oku. Odev nesie rozmazanú, priesvitnú siluetu Benglisinho torza, teda priamu narážku na jej slávnu, kedysi kontroverznú reklamu v Artforum z roku 1974. Vtedy 33-ročná Benglis mala na sebe len olej a jazdila na masívnej sexuálnej hračke.
Reklamou si zámerne robila srandu z dvoch klišé naraz, zo ženy ako sexuálneho objektu (pin-up) aj z muža-umelca ako drsného, sebavedomého génia (mačistu). Prehnanou kombináciou oboch chcela ukázať, aké absurdné sú, keď sa vezmú do extrému. Reklama vyvolala poprask v celom umeleckom svete a dodnes hrozí, že zatieni zvyšok jej inak bohatej tvorby.
Po prehliadke Anderson otvoril aj verejnú výstavu Grammar of Forms, priamo v záhradách Musée Rodin, na dvore so šachovnicovou podlahou a zapožičanými, exoticky pôsobiacimi tropickými palmami.
Nešlo o prvý raz, čo na Benglis odkázal, jej zlaté sochy zdobili aj scénu na móle Loewe počas jeho pôsobenia v tomto dome. Bola to však prvá spolupráca, kde jej dielo priamo inšpirovalo celú kolekciu, nielen scénu okolo nej.
Dior mal umenie v krvi od začiatku
Toto skúmanie umenia v móde napokon nadväzuje na samotného Christiana Diora, ktorý na začiatku kariéry vystavoval diela Braqua, Matissa, Picassa, Dalího a Christiana Bérarda vo vlastných galériách, čo neskôr ovplyvnilo aj jeho kolekcie „Milieu du siècle“. Pod Andersonom umelci naďalej sprevádzajú dom Dior.
Rastúca hodnota
Benglis zastupuje Pace Gallery, ktorá ju podpísala v roku 2019. Jej skladané sochy, kľúčová inšpirácia pre celú Andersonovu kolekciu, sa dnes predávajú medzi 1,5 až 3 miliónmi dolárov. To potvrdzuje, že už dávno nejde o prehliadanú umelkyňu, ale o jednu z kľúčových postáv amerického sochárstva druhej polovice 20. storočia.
Kam a kedy
Pace Gallery, 510 West 25th Street, New York. Knotting, Tying, Folding, od 11. septembra do 24. októbra 2026. Kunstmuseum Basel | Neubau, veľká retrospektíva od 13. marca do 1. augusta 2027, odtiaľ putuje do Tate Modern v Londýne (30. septembra 2027 – 5. marca 2028) a napokon do Louisiana Museum of Modern Art v dánskom Humlebæku (máj – september 2028).
