Retrospektíva Ana Mendieta beží v Tate Modern v Londýne od 15. júla 2026 do 17. januára 2027 a ukazuje kubánsko-americkú umelkyňu, ktorá vo svojej tvorbe zrastá s krajinou doslova, cez blato, kvety, oheň aj vlastné telo. Výstava sprevádza návštevníka priestormi, v ktorých umelkyňa pracovala, jaskyňami, hájmi aj archeologickými nálezmi, kde vrství minulosť so súčasnosťou.
Herzog & de Meuron
Dievča, ktoré vyhnali z Kuby
Mendieta sa narodila v roku 1948 v Havane, do bohatej a politicky vplyvnej rodiny. V roku 1961, po Castrovej revolúcii, ju spolu so staršou sestrou ako dvanásťročnú poslali rodičia do exilu v Spojených štátoch. Vyrastala v sirotincoch a pestúnskych rodinách v Iowe, kde neskôr aj vyštudovala umenie pod vedením Hansa Bredera. Práve táto skúsenosť vykorenenia, straty rodiny a domova sa stala trvalou témou celej jej tvorby.
Silueta ako stopa, ktorá mizne
Jadrom výstavy je vyše dvesto diel zo série Silueta, v ktorej Mendieta odtláčala obrys vlastného tela do krajiny, na plážach, v lesoch aj na brehu rieky Iowa. Niekedy telo úplne zmizne a zostane po ňom len odtlačok vyrezaný do zeme, inokedy sa jej postava rozpúšťa priamo v krajine, pokrytá blatom, perím, kvetmi či krvou. Diela existujú predovšetkým vďaka fotografickej dokumentácii, keďže samotný fyzický odtlačok často zmizne takmer okamžite, zmyje ho more alebo odfúkne vietor.
V prvom diele série z lokality Yagul v Oaxace leží Mendieta nahá v starovekej otvorenej hrobke, telo pokryté bielymi kvetmi, obklopená ostrými skalami archeologického náleziska.
Manželstvo, ktoré poznačilo aj jej dedičstvo
V januári 1985 sa Mendieta vydala za amerického minimalistického sochára Carla Andreho. O osem mesiacov neskôr, v septembri 1985, zomrela po páde z okna ich bytu na Manhattane. Andre bol z jej smrti obvinený, no v procese ho oslobodili. Rozsudok dodnes vyvoláva spory, najmä medzi feministickými umelkyňami a kritičkami, ktoré prípad považujú za dôkaz, ako umelecký svet dokázal prehliadať násilie páchané na ženách. Práve táto kauza čiastočne stojí za tým, prečo jej dielo dlho zostávalo v tieni, a prečo dnešná veľká retrospektíva v Tate Modern pôsobí ako oneskorené, no o to významnejšie uznanie.
DACS, 2026. Courtesy Marian Goodman Gallery and Alison Jacques, London.
Land art z feministického pohľadu
Mendieta pracovala s filmom, fotografiou, sochou aj kresbou. Jej prístup k land artu prináša svieži, feministický pohľad na žáner. V sedemdesiatych rokoch ho totiž formovali prevažne muži. Sama umelkyňa svoju prácu opisovala ako vieru v jednu univerzálnu energiu.
Tá preteká všetkým, od hmyzu po človeka, od človeka po ducha, od ducha po rastlinu, od rastliny po galaxiu. Výstavu uzatvára video Bird Run. V ňom sa zahalená, perím pokrytá postava rozbieha smerom ku kamere. Prechádza cez jemne sa lámajúce sivé vlny, kým napokon nezmizne zo záberu.
