Julian Schnabel: Art, Architecture and Fashion

Julian Schnabel sa narodil v roku 1951 v Brooklyne, vyrastal v Brownsville v Texase a neskôr v pohraničnom meste pri Mexiku. Táto geografia ho formovala: bohatá vizuálna kultúra mexického pohraničia, katolicizmus, barok. Študoval na University of Houston, potom MFA na School of Visual Arts v New Yorku v roku 1973. V neskorých 70. rokoch absolvoval program Whitney Museum Independent Study Program, ktorý bol štartovacou rampou pre desiatky umelcov, kurátorov a kritikov. Medzi jeho absolventmi sú napríklad Cindy Sherman, Felix Gonzalez-Torres alebo Kara Walker.

V Pace Gallery v New Yorku práve prebieha jeho aktuálna výstava, otvorená do 14. augusta 2026. Je to dobrý dôvod vrátiť sa k otázke, prečo Schnabel presahuje hranice umeleckého sveta a stal sa kultúrnym fenoménom v širšom zmysle. Nie každý maliar nakrúti film, ktorý získa cenu v Cannes. Nie každý umelec postaví budovu, kde bývajú hollywoodske hviezdy. Nie každý, kto maľuje taniere, skončí ako priateľ najvplyvnejších módnych návrhárov svojej generácie. Schnabel to všetko urobil a pri každom z týchto krokov zostal rozpoznateľne sebou: teatrálny, sebavedomý, nekonformný. To je vzorec, ktorý popkultúra vždy ocení.

Plate paintings: ako sa stať kontroverzným za jeden rok

V roku 1978 strávil Schnabel čas v Barcelone, kde ho zasiahli Gaudího mozaiky. Priamo po návrate do New Yorku vytvoril prvé plate paintings: rozbité keramické taniere prilepené na plátno, premaľované vrstvami farby a figúr. Boli to fyzické objekty rovnako ako obrazy. Agresívne, neznesiteľne sebavedomé.

V roku 1981 vystavoval spoločne u Mary Boone a Lea Casteliho a bol najmladším umelcom v legendárnej výstave A New Spirit in Painting v Royal Academy of Arts v Londýne. Bol tam spolu s Georgom Baselitzom, Anselm Kieferom a Francescom Clementom. Tí istí umelci, ktorých dnes vidíte na aukciách Sotheby’s a Christie’s za osem až deväťciferné sumy. Kritici ho milovali aj nenávideli súčasne, čo je v umení najlepší možný výsledok.

Okrem tanierových malieb začal maľovať na nekonvenčné podklady: zamat, plachtovinu, dechtovú plachtu, koberce. Každý podklad menil povahu obrazu inak. Jeho práce sú dnes v zbierkach MoMA, Whitney Museum, Tate Modern a Guggenheime.

Filmár, ktorý zostáva maliarom

V roku 1996 nakrútil Schnabel Basquiat, fiktívny životopis svojho priateľa Jean-Michela Basquiata. Basquiat je dnes všeobecne známe meno: umelec, ktorého obrazy sa predávajú za stovky miliónov dolárov, ktorý vyrastal na ulici, striekał graffiti po New Yorku pod pseudonymom SAMO a v roku 1988 zomrel na predávkovanie vo veku 27 rokov. V 80. rokoch chodil s Madonnou. Andy Warhol ho považoval za svojho najbližšieho priateľa v posledných rokoch života.

Schnabel ho poznal osobne a film je intímny práve preto. V titulnej úlohe Basquiata hral Jeffrey Wright vo svojom prvom veľkom filmovom výkone. David Bowie hral Andyho Warhola, Gary Oldman Alberta Molesa, Dennis Hopper zberateľa umenia. Benicio del Toro, Christopher Walken, Willem Dafoe. Bol to film obsadený ako umelecké dielo, nie ako komerčný produkt.

V roku 2000 nakrútil Before Night Falls, ktorý bol prielomovou rolou Javiera Bardema ako kubánskeho básnika a spisovateľa Reinalda Arenasa, prenasledovaného Castrovým režimom. Bardem za túto rolu získal nomináciu na Oscara. V roku 2007 The Diving Bell and the Butterfly podľa memoárov Jeana-Dominiqua Baubyho, šéfredaktora Elle France, ktorý bol paralyzovaný po mozgovej príhode a knihu diktoval pohybom jedného viečka. Film získal cenu za réžiu v Cannes a Zlatý glóbus. Bol nominovaný na štyri Oskary vrátane Oscara za réžiu.

Napriek filmovej kariére sa Schnabel vždy považuje predovšetkým za maliara.

Architektúra: Palazzo Chupi

V roku 2008 dokončil Schnabel v newyorskom West Village budovu Palazzo Chupi na 360 West 11th Street. Bývalú koniarňu premenil na obytný palác v štýle benátskeho palazzo s výraznou ružovočervenou fasádou. Spodné štyri poschodia slúžia ako jeho ateliér. Medzi obyvateľmi bol aj Richard Gere. New York Times ho opísali ako „filmicky krásny vnútri“ a zároveň ako rozšírenie značky pre všehochtivého Schnabela. Obe hodnotenia sú pravdepodobne správne.

Schnabel nie je vyštudovaný architekt. Palazzo Chupi navrhol bez formálneho architektonického vzdelania, podobne ako Tadao Ando, ktorý nikdy neštudoval architektúru na škole a napriek tomu získal Pritzkerovu cenu. Rozdiel je v tom, že Ando to robí systematicky a Schnabel to urobil raz, pre seba, v štýle, ktorý presne zodpovedá jeho obrazom.

Schnabel a Azzedine Alaïa

Azzedine Alaïa bol tunisko-francúzsky návrhár, ktorý obliekal Naomi Campbell, Tinu Turner, Grace Jones a Michelle Obama. Bol známy tým, že nikdy nerobil kolekcie podľa módneho kalendára a predával len vtedy, keď mal pocit, že je niečo hotové. Karl Lagerfeld o ňom povedal, že je „najlepší krajčír nášho času.“ A bol prvým návrhárkom, ktorý spolupracoval s masovým predajcom: v roku 1991 vytvoril kolekciu pre francúzsky lacný reťazec Tati inšpirovanú ich ikonickým ružovobielym károvaným motívom. Taška, tričko, espadrilky. Dávno pred tým, než sa collaborations stali módnym pojmom.

Vzťah Schnabela a Alaïa bol pracovný aj priateľský. V roku 1988 otvoril Alaïa prvý obchod v New Yorku na Mercer Street. Schnabel navrhol celý interiér: brutalistické bronzové tyče, z ktorých viseli šaty, a monumentálny bronzový stôl v tvare oltára s iniciálami AA. Obchod riadila Jacqueline Schnabel, Julianova manželka. Keď sa predajňa v roku 1991 zatvorila, Alaïa zavolal Schnabela znova: tentoraz navrhnúť nábytok a dekor pre nový parížsky obchod na Rue de Moussy. Časť pôvodného newyorského dekoru vrátane bronzového stola tam presťahoval priamo.

Rue de Moussy nie je len obchod. Je to pôvodný ateliér, byt, showroom, galéria a hotel v jednom. V skúšobnej sále visí na stene Schnabelov portrét Alaïa. Je to sieň, kde sa všetky ženy stretávali pri skúšaní šiat: matky s dcérami, bežné ženy s filmovými hviezdami a šľachtou. Záclony z červeného a zeleného zamatu, obrovské barokové zrkadlo, Schnabelov portrét. Fondation Azzedine Alaïa túto sálu plánuje zachovať ako súčasť stáleho múzea.

Nová vlajková predajňa Alaïa na 15 Rue du Faubourg Saint-Honoré, otvorená v januári 2025, je treťou adresou v parížskej trojici. Navrhlo ju japonské štúdio SANAA, Kazuyo Sejima a Ryue Nishizawa, laureáti Pritzkerovej ceny z roku 2010. Interiér štyroch priehľadných tubulárnych miestností v ružových a telových tónoch vychádza z Alaïových ikonických siluet. Schnabelov dekor na Rue de Moussy a SANAA na Faubourg Saint-Honoré: to je päťdesiat rokov histórie jedného domu cez optiku architektúry a priateľstiev.

Pace Gallery, 2026: Taliansko cez stromy

Aktuálna výstava v Pace Gallery v New Yorku, otvorená do 14. augusta 2026, ukazuje nový súbor prác inšpirovaných Talianskom. Schnabel maľoval v Ríme pri Villa Borghese a na toskánskom pobreží v Ansedónii počas a po nakrúcaní filmu In the Hand of Dante. Podkladom sú zväčšené mapy Talianska zo 18. storočia.

„Keď som bol v Ansedónii, krajina bola plná pinií. Vzal som si so sebou mapy, keďže rád pracujem kdekoľvek idem. Rozložil som ich na dvore záhrady. Bol som obklopený píniami. Začal som maľovať stromy na mapy, pričom som si všímal rôznorodosť tvarov vetiev a kríkov na nich, a to, ako vyzeralo nebo na konci dňa, keď svetlo odchádzalo,“ povedal Schnabel.

Z týchto prác vznikla aj nová skupina plate paintings: maľované na podlahe, improvizovanými nástrojmi, s neapolskou žltou, hlbokými modrými a hustými zelenými. Pinia prestáva byť len stromom. Stáva sa zariadením na vnímanie času a svetla.

JULIAN SCHNABEL v PACE GALLERY