Tilda Swinton: Atény a Bilbao

Tilda Swinton nie je herečka, ktorá robí umenie. Je to umelkyňa, ktorá niekedy hrá vo filmoch. Rozdiel je dôležitý. Tento rok to potvrdzuje dvoma súbežnými projektmi, výstavou v Aténach a performanciou v Bilbau, ktoré spolu tvoria jeden z najzaujímavejších kultúrnych momentov tohto leta.

Ongoing, Atény

Výstava Ongoing v Onassis Ready v Aténach beží do 28. júna. Nie je to retrospektíva. Je to mapa blízkostí, ktorú si vytvorila vlastnými rukami. Skriňe sú otvorené, archívy rozhádzané, oblečenie vytiahnuté z vešiakov akoby sa vetrala pamäť sama. Nič tu nie je uzavreté. Všetko zostáva otvorené.

Výstava spája nové aj staré práce vytvorené v spolupráci s umelcami a filmármi, vrátane Luca Guadagnina, Joanny Hogg, Pedra Almodóvara, Dereka Jarmana a Apichatponga Weerasethakula. Filmové inštalácie, zaujímavé prostredia, fotografické práce, priestorové rekonštrukcie. Súkromná pamäť neprestajne prechádza do verejnej prezentácie.

Súčasťou výstavy bola viacdenná performancia A Biographical Wardrobe, ktorú Swinton vytvorila spolu s francúzskym módnym kurátorom Olivierom Saillard. Inšpiráciou bola jej vlastná zbierka excentrických kostýmov, osobných dedičstiev a outfitov z červeného koberca.

Saillard je bývalý riaditeľ Palais Galliera v Paríži a dlhoročný Swintonin spolupracovník. Ich spoločné performancie Cloakroom a The Impossible Wardrobe sú považované za kľúčové momenty priesečníka módy a výtvarného umenia. Oblečenie ako biografia. Šatník ako archív identity.

Každý piatok počas trvania výstavy filmový program na streche Onassis Ready. Šesť celovečerných filmov, každý uvedený krátkym filmom, ktorý vybrala Swinton sama.

Onassis Ready, Atény. Do 28. júna 2026.

Kto sú jej spolupracovníci

Derek Jarman — britský filmár, výtvarník a záhradník, ktorý zomrel na AIDS devätnásteho februára 1994. Caravaggio z roku 1986 bol prvou filmovou rolou Tildy Swinton. Spolu potom nakrútili ďalších sedem filmov vrátane The Last of England, Edward II a Wittgenstein. Jarman bol pre Swinton viac ako režisér. Bol formujúcim vzťahom jej umeleckého života. Jeho prítomnosť v Ongoing nie je nostalgia. Je to základ.

Apichatpong Weerasethakul — thajský filmár, víťaz Zlatej palmy v Cannes v roku 2010 za film Uncle Boonmee Who Can Recall His Past Lives. Swinton hrala v jeho filme Memoria z roku 2021, v ktorom jej postava počuje tajomný zvuk, ktorý nikto iný nepočuje. Film nakrúcali v Kolumbii a získal Cenu poroty v Cannes. Dvaja umelci, ktorí pracujú s pamäťou, prítomnosťou a tichom, ich spolupráca bola nevyhnutná.

Luca Guadagnino — taliansky režisér, s ktorým Swinton nakrútila I Am Love (2009), A Bigger Splash (2015) a Suspiria (2018). Jeden z jej najaktívnejších súčasných spolutvorcov.

House of Gestures, Bilbao

V júni Swinton prináša do átria Guggenheim Museum Bilbao navrhnutého Frankom Gehrym novú performanciu House of Gestures. Dvojdňová udalosť sa koná piateho a šiesteho júna 2026.

Guggenheim Bilbao, 1997. Titanová fasáda, organické formy, budova ktorá zmenila celé mesto. Bilbao pred otvorením múzea bol industriálny prístavný úpadok. Po otvorení sa stal kultúrnou destináciou. Urbanisti tento jav dodnes nazývajú Bilbao efekt. Swinton performuje v átriu, priestore navrhnutom práve pre veľké gestá. Bez textu, bez reči. Len telo a to, čo nosí.

Performancia vznikla v spolupráci s Olivierom Saillard a sponzoruje ju Dom Pérignon. Swinton sa pohybuje cez priestor, mení kostýmy pred publikom, evokuje postavy, pamäť a miesto.

Dom Pérignon nie je náhodný sponzor. Ich séria Révélations spája „šampanský dom“ s umelcami, nie s reklamou. Predtým spolupracoval s Davidom Lynchom, Kanye Westom a Iris van Herpen. Vždy ide o komisiu nového diela.

Swinton o performancii hovorí: „Radi vytvárame slobodný priestor, kde sa môže niečo čestné a pôvodné udiať a stať sa zdieľanou skúsenosťou v reálnom čase. Skvelé šampanské má s touto myšlienkou veľa spoločného. Obe sú zakorenené v priestore a autentickej prítomnosti.“

guggenheim-bilbao.eus

Prečo práve teraz

Swinton je postava, ktorá sa dlho pohybuje s úmyselnou, takmer vzdorovitou ľahkosťou medzi kinom, módou a výtvarným umením. Každý jej výstup je menej performanciou ako premysleným kultúrnym gestom.

Ongoing v Aténach a House of Gestures v Bilbau nie sú dve oddelené udalosti. Sú to dve časti jednej myšlienky. O tom, čo zostáva, keď sa predstavenie skončí. O pamäti, oblečení, spolupráci a o tom, že niektoré veci sa nedajú uzavrieť. Len nechať otvorené.

Všetko so všetkým súvisí

David Bowie nie je súčasťou výstavy Ongoing, no ich prepojenie je reálne a hlboké. Keď mala Swinton trinásť rokov, kúpila si platňu Aladdin Sane ešte predtým, ako vlastnila gramofón. Celý rok ju mala doma a nemohla si ju pustiť. Hovorí, že ju priťahoval obraz, nie zvuk. Neskôr, v roku 2013, spolu nakrútili videoklip The Stars (Are Out Tonight), kde hrali manželský pár v kalifornskom predmestí. Videoklip spustil blízke priateľstvo, ktoré trvalo až do Bowieho smrti v januári 2016.

Swinton o Bowiem hovorí: „Vždy mi pripadal ako bratranec. Vyzeral ako ja a vyzeral ako niekto z tej istej planéty ako ja.“ Na internete existuje Tumblr blog Tilda Stardust venovaný teórii, že sú tá istá osoba.

Okrem toho tu stojí za zmienku Luca Guadagnino. V jeho filme A Bigger Splash (2015) stvárnila Swinton rockovú speváčku inšpirovanú priamo Bowiem. Guadagnino a Swinton totiž spolupracujú desaťročia.

Guadagnino nakrútil kampaň Valentino Pre-Autumn 2026 v palazzo Cy Twomblyho v talianskom regióne Tuscia. Predtým spolupracoval s Loewe, ktoré viedol Jonathan Anderson. Anderson a galéria David Zwirner spoločne vydali knihu o Franzi Westovi, rakúskom umelcovi, ktorého práce spájajú sochárstvo s každodenným objektom. Zvukový záznam k tejto knihe nájdeš na YouTube.

Svet umenia je teda malý. Móda je ešte menšia. A Tilda Swinton stojí niekde uprostred všetkého.