Oceľ má byť tvrdá. Ťažká. Studená. Modernistická.
A potom príde Carol Bove a prinúti nás pochybovať, či by kov nemohol byť aj jemný.
Tento text vznikol po prečítaní skvelého profilu v The New York Times, ale aj z čistej fascinácie tým, čo sa práve deje v Solomon R. Guggenheim Museum. Od 5. marca 2026 tu Bove otvára veľkú retrospektívu, ktorá zaplní ikonickú špirálovú rotundu od Franka Lloyda Wrighta.
Ak jej meno ešte nemáte uložené v pamäti, krátky kontext: v roku 2017 sa zúčastnila výstavy na Venice Biennale 2017, kde prezentovala svoju tvorbu v rámci švajčiarskeho pavilónu. Dlhodobo patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasného sochárstva. Pracuje s oceľou, modernistickým dedičstvom a históriou abstrakcie – ale spôsobom, ktorý nie je o sile.
Je o zvádzaní!.
Jej monumentálne oceľové objekty pripomínajúce skulpturálne stuhy, sú lisované obrovskými hydraulickými strojmi, no lakované tak, že pôsobia mäkko, takmer textilne.
A práve v Guggenheime ide ešte ďalej: do chrámu modernizmu vnáša mäkké sedenie, oddychové zóny a fyzický komfort.
Takže áno – možno existuje zamatová oceľ. A možno práve teraz obýva špirálu Guggenheimu.
Guggenheim ako „uphill battle“
Prejsť celú špirálovú rampu Guggenheimu je malý, nenápadný výkon. Štvrť míle (áno, keďže múzem je USA) do mierneho stúpania v modernistickom priestore, ktorý architektúru mení na zážitok pohybu aj kontemplácie.
Lenže kde je telo?
Bove si túto otázku zobrala osobne. Do galérií pridáva lounge zóny s mäkkými vlnenými vankúšmi. Navrhuje šachové stolíky, kde sa dá naozaj hrať. Pripravuje „touching library“, kde sa môžete dotýkať materiálov, z ktorých jej sochy vznikajú.
Znie to jednoducho. Ale v kontexte múzea, ktoré desaťročia fungovalo na princípe „nedotýkať sa, nerozprávať, neposedávať“, je to takmer radikálne gesto.
modernistickou architektúrou a konceptom telesného komfortu v priestore múzea.
Modernizmus bez testosterónu
Carol Bove je často spájaná s veľkými menami americkej oceľovej sochy ako Richard Serra. Ale kde Serra pracoval s váhou a hrozbou, Bove pracuje s ilúziou mäkkosti.
Jej oceľové trubice sú lisované obrovskými hydraulickými strojmi, no potom lakované tak, že vyzerajú ako hodváb alebo semiš. Sú pokrčené, skrútené, takmer zraniteľné.
Ak je klasický modernizmus o sile a čistote, Bove ho číta cez zmyselnosť a starostlivosť.
Možno je bližšie k duchovnej abstrakcii Wassily Kandinsky než k industriálnej brutalite 60. rokov.
Prečo rieši sedenie?
Jedna z vecí, ktorá ma na tom príbehu baví najviac, je jej posadnutosť pohodlím. Tvrdí, že múzeá sú plné mikroagresií – napríklad keď si nemáte kde sadnúť.
Je to drobný, ale dôležitý detail. Modernistická architektúra – vrátane budovy navrhnutej Franka Lloyda Wrighta – bola často navrhovaná ako priestor pre myseľ a ducha, nie vždy však myslela na pohodlie tela a oddych návštevníkov.
Carol Bove tým do svojich diel prináša myšlienku, ktorá vychádza už z filozofie Platóna – oddelenie tela a mysle ako dvoch rôznych spôsobov vnímania sveta.
Popkultúrny sampling
Jej názvy diel fungujú ako playlist. Odkazy na Felliniho, Sylviu Plath, videohry. Séria „Sweet Charity“ si požičiava meno z broadwayského muzikálu z 60. rokov – jemný, ironický komentár k svetu umenia, kde všetci potrebujú „big spenders“.
Je to vysoké umenie, ale bez potreby tváriť sa nedostupne.
Od Met po Guggenheim cez Benátky
V roku 2021 mala veľkú fasádnu inštaláciu na The Metropolitan Museum of Art. Kovové disky a trubice bojovali s historickou architektúrou ako rytieri, ktorí zablúdili do súčasnosti.
Časť týchto prvkov teraz recykluje v Guggenheime – vertikálne zoradené disky vytvárajú takmer mystický stĺp, ktorý pôsobí ako stroj aj ako slnko.
Modernizmus, spiritualita, art deco, minimalizmus – všetko sa prelína.
Prečo ma to baví
Možno preto, že je to výstava, ktorá nerobí kompromis medzi intelektom a komfortom. Je premyslená, referenčná, historicky informovaná – ale zároveň vás pozýva sadnúť si.
A možno práve to je dnes radikálne.
V čase, keď je svet umenia často o spektákli a rekordných cenách, Carol Bove navrhuje niečo takmer subverzívne: múzeum ako miesto, kde sa cítite vítaní.
