Huma Bhabha a Alberto Giacometti: Socha medzi modernizmom a súčasnosťou

Výstava “Huma Bhabha / Alberto Giacometti” v Institut Giacometti (Paríž) stavia do priameho vizuálneho a konceptuálneho dialógu tvorbu dvoch zásadných sochárov. Huma Bhabha a Alberto Giacometti. Táto konfrontácia nie je retrospektívou jedného umelca vedľa druhého. Dialógom o tom, ako umenie 20. a 21. storočia interpretuje ľudskú figúru a existenciu — cez materiál, priestor a identitu.

Huma Bhabha – fragmenty, hybridy a post-moderné telá

Huma Bhabha (nar. 1962, Karachi, Pakistan) je pakistansko-americká sochárka, ktorá žije a tvorí v Poughkeepsie v New Yorku. V 80. rokoch študovala na Rhode Island School of Design (BFA) a neskôr na Columbia University (MFA). Vyvinula si vlastný sochársky štýl, ktorý kombinuje tradičnú figuratívnu formu s postmodernou fragmentáciou.

Bhabhino umenie je známe hybridnými sochami vytvorenými z rôznych materiálov, ako styropor, korok, drôt, hlina či nájdené predmety. Jej tvorba sa venuje témam pamäti, migrácie, vojny a kolonializmu. Jej diela kombinujú abstraktné formy s prvkami ľudskej telesnosti. Bhabhina tvorba je súčasťou zbierok významných inštitúcií vrátane Museum of Modern Art (MoMA), Whitney Museum, Tate a Centre Pompidou.

Alberto Giacometti – rodné korene, stratený svet a osobitosť figúry

Alberto Giacometti (1901–1966) bol švajčiarsky sochár, maliar a grafik považovaný za jednu z najvýznamnejších osobností európskeho moderného umenia 20. storočia. Narodil sa v malom alpskom Borgonove v umelcovskej rodine — jeho otec Giovanni bol uznávaný impresionistický maliar, ktorý ovplyvnil jeho raný záujem o obraz aj sochu.

Po štúdiách v Geni a na Montparnasse v Paríži sa Giacometti počas 30. rokov pripojil k surrealizmu, no po vojne vytvoril osobitý štýl — charakteristické dlhé, štíhle bronzové figúry, ktoré skúmajú existenciu, osamelosť a percepciu ľudského bytia v priestore a čase.

Jeho diela ako L’Homme qui marche či Large Head patria k ikonám moderného umenia a jeho štýl ovplyvnil nielen sochársky jazyk 20. storočia, ale aj filozofické reflexie o tom, ako umelecké dielo zachytáva vulnerabilitu a integritu ľudskej figúry.

Keď sa stretnú dve predstavy o tele

Výstava nestavia diela vedľa seba ako porovnanie starého a nového. Skôr ukazuje, ako sa za sto rokov zmenil pohľad na človeka a jeho telo.

Giacomettiho štíhle postavy pôsobia krehko a osamelo. Vyzerajú, akoby kráčali proti vetru alebo mizli v priestore. Vznikali po vojne, v čase, keď sa Európa snažila pochopiť samu seba.

Bhabhine sochy sú naopak masívne, vrstvené a drsné. Vyzerajú ako nálezy z budúcnosti alebo z rozpadnutých civilizácií. Telo u nej nie je čisté a stabilné. Je poskladané z vrstiev, zásahov a pamäte.

Výstava tak ukazuje, že otázka ľudskej figúry nezmizla. Len sa zmenila jej podoba. Od osamelého modernistického človeka k dnešnej fragmentovanej, globálnej identite.

Kultúrny a popkultúrny kontext

Výstava prepája tvorbu Alberto Giacometti a Huma Bhabha v širšom kultúrnom kontexte. Giacometti patril medzi kľúčové osobnosti modernizmu a svoje diela vystavoval aj na Venice Biennale 1962. Huma Bhabha je významnou osobnosťou súčasného sochárstva a svoje práce prezentovala aj na Venice Biennale 2015. Jej tvorba bola zároveň vystavená na strešnej inštalácii Metropolitan Museum of Art Rooftop v roku 2018. Výstava tak pre návštevníkov ukazuje vývoj zobrazovania ľudskej figúry. Od modernistickej existenciálnej redukcie až po súčasné experimentálne a materiálovo vrstvené sochárstvo.