Retrospektíva Ana Mendieta beží v Tate Modern v Londýne od 15. júla 2026 do 17. januára 2027 a ukazuje kubánsko-americkú umelkyňu, ktorá vo svojej tvorbe zrastá s krajinou doslova, cez blato, kvety, oheň aj vlastné telo. Výstava sprevádza návštevníka priestormi, v ktorých umelkyňa pracovala, jaskyňami, hájmi aj archeologickými nálezmi, kde vrství minulosť so súčasnosťou.

Herzog & de Meuron
Dievča, ktoré vyhnali z Kuby
Mendieta sa narodila v roku 1948 v Havane, do bohatej a politicky vplyvnej rodiny. V roku 1961, po Castrovej revolúcii, ju spolu so staršou sestrou ako dvanásťročnú poslali rodičia do exilu v Spojených štátoch. Vyrastala v sirotincoch a pestúnskych rodinách v Iowe, kde neskôr aj vyštudovala umenie pod vedením Hansa Bredera. Práve táto skúsenosť vykorenenia, straty rodiny a domova sa stala trvalou témou celej jej tvorby.

Silueta ako stopa, ktorá mizne
Jadrom výstavy je vyše dvesto diel zo série Silueta, v ktorej Mendieta odtláčala obrys vlastného tela do krajiny, na plážach, v lesoch aj na brehu rieky Iowa. Niekedy telo úplne zmizne a zostane po ňom len odtlačok vyrezaný do zeme, inokedy sa jej postava rozpúšťa priamo v krajine, pokrytá blatom, perím, kvetmi či krvou. Diela existujú predovšetkým vďaka fotografickej dokumentácii, keďže samotný fyzický odtlačok často zmizne takmer okamžite, zmyje ho more alebo odfúkne vietor.
V prvom diele série z lokality Yagul v Oaxace leží Mendieta nahá v starovekej otvorenej hrobke, telo pokryté bielymi kvetmi, obklopená ostrými skalami archeologického náleziska.
Manželstvo, ktoré poznačilo aj jej dedičstvo
V januári 1985 sa Mendieta vydala za amerického minimalistického sochára Carla Andreho. O osem mesiacov neskôr, v septembri 1985, zomrela po páde z okna ich bytu na Manhattane. Andre bol z jej smrti obvinený, no v procese ho oslobodili. Rozsudok dodnes vyvoláva spory, najmä medzi feministickými umelkyňami a kritičkami, ktoré prípad považujú za dôkaz, ako umelecký svet dokázal prehliadať násilie páchané na ženách. Práve táto kauza čiastočne stojí za tým, prečo jej dielo dlho zostávalo v tieni, a prečo dnešná veľká retrospektíva v Tate Modern pôsobí ako oneskorené, no o to významnejšie uznanie.

DACS, 2026. Courtesy Marian Goodman Gallery and Alison Jacques, London.
Land art z feministického pohľadu
Mendieta pracovala s filmom, fotografiou, sochou aj kresbou. Jej prístup k land artu prináša svieži, feministický pohľad na žáner. V sedemdesiatych rokoch ho totiž formovali prevažne muži. Sama umelkyňa svoju prácu opisovala ako vieru v jednu univerzálnu energiu.
Tá preteká všetkým, od hmyzu po človeka, od človeka po ducha, od ducha po rastlinu, od rastliny po galaxiu. Výstavu uzatvára video Bird Run. V ňom sa zahalená, perím pokrytá postava rozbieha smerom ku kamere. Prechádza cez jemne sa lámajúce sivé vlny, kým napokon nezmizne zo záberu.


Pridaj komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť.