V botanickej záhrade Kew Gardens v Londýne prebieha výstava Henry Moore: Monumental Nature. Podľa kritičky New York Times ide o najkomplexnejšiu prezentáciu Mooreovej tvorby za posledných takmer dvadsať rokov.
Na ploche 130 hektárov je rozmiestnených tridsať monumentálnych sôch. Návštevník na ne naráža medzi borovicami, v tieni viktoriánskeho skleníka aj pod čínskou pagodou.
Význam Henryho Moorea
Henry Moore sa narodil v roku 1898 v anglickom Castleforde ako syn baníka. Počas prvej svetovej vojny slúžil v jednotke Civil Service Rifles. Po vojne mu vojenský grant umožnil študovať na Leeds School of Art a neskôr na Royal College of Art v Londýne, kde sa spriatelil s Barbarou Hepworth. Inšpiráciu čerpal najmä z etnografických zbierok Britského múzea, mexického a afrického sochárstva, čo formovalo jeho osobitý štýl.
Počas druhej svetovej vojny pôsobil ako oficiálny vojnový umelec. Vytvoril sériu kresieb ľudí ukrývajúcich sa pred náletmi v londýnskom metre, ktoré mu priniesli prvé širšie uznanie ešte predtým, než sa preslávil ako sochár. Po vybombardovaní jeho ateliéru v Hampsteade sa s manželkou presťahoval do dediny Perry Green v grófstve Hertfordshire, kde žil a tvoril až do svojej smrti v roku 1986.
Dnes tam funguje Henry Moore Studios and Gardens. Jeho odkaz spravuje Henry Moore Foundation, ktorú založil spolu s rodinou v roku 1977.
Príroda ako spoluautor
Mooreove tvary nevznikali v izolácii. Inšpirovali ho kosti, mušle, semenné struky, hladké kamene aj oblé telá zvierat pasúcich sa na poliach. Práve preto pôsobia jeho sochy organicky, aj keď sú abstraktné. Sám to vyjadril v eseji z roku 1951 slovami, že sochárstvo je umením vonkajšieho priestoru a že radšej vidí svoje dielo v krajine než v najkrajšej budove.
Zaujímavosťou je, že diery a otvory v jeho sochách neboli len formálnym gestom. Mali rovnakú váhu ako pevná hmota, pretože rámovali oblohu, oblaky a stromy za sebou. V interiéri galérie tento efekt jednoducho nezažijete. Vonku totiž potrebujete vidieť oblohu cez sochu, nie len okolo nej.
Kde sochy stoja a prečo práve tam
Dielo Large Two Forms z roku 1969 stojí medzi vysokými stromami a pôsobí ako dve do seba zaklinené stavovce. Pri Veľkej pagode, čínskej stavbe z roku 1762, ktorú dali postaviť ako dar pre zakladateľku záhrad princeznú Augustu, je umiestnená socha Large Reclining Figure z roku 1984. Je to jediné dielo na výstave, ktoré nie je z bronzu, ale zo sklolaminátu. Ide o zväčšeninu pôvodného modelu, ktorý mal len trinásť palcov a Moore ho vytvoril už v roku 1938.
Ďalšia zaujímavosť patrí dielu Double Oval z roku 1966. Dve mierne odlišne tvarované oválne formy stoja oproti sebe a hoci pôsobia abstraktne, evokujú ľudské tvary, otvorené ústa alebo kĺby.
Bronz, ktorý mení farbu
Bronzové sochy v exteriéri menia odtieň podľa svetla. Počas dňa prechádzajú od zlatej cez hnedú a zelenú až po tmavomodrú. Práve to je jeden z dôvodov, prečo Moore presadzoval umiestnenie sôch von, vo white cube galérii tento jav jednoducho nevznikne.
Výstava v Shirley Sherwood Gallery
Súčasťou Monumental Nature je aj komorná výstava v Shirley Sherwood Gallery of Botanical Art, kde je vystavených zhruba sedemdesiat diel. Návštevníci tu uvidia kresby, tlače, akvarely aj sadrové modely. Kurátori vedľa Mooreových kresieb umiestnili štyri botanické kresby z devätnásteho storočia z archívu záhrad a vzorky dreva, brest, troud a eben. Pri nich pôsobí Mooreova najväčšia drevená socha Reclining Figure z rokov 1959 až 1964 takmer hladko, no zblízka na nej vidno praskliny, ktoré vznikli postupným vysychaním materiálu.
Wakehurst, druhé dejisko
Paralelne s Kew Gardens hostí štyri Mooreove sochy aj Wakehurst, divoká botanická záhrada Kew v grófstve Sussex. Súčasťou je výstava Henry Moore and more, kde sa k jeho dielam pridávajú novo vytvorené práce súčasných umelcov v spolupráci s Henry Moore Institute. Témou je starostlivosť o prírodu, čo priamo súvisí s prácou, ktorú vo Wakehurste vykonáva Millennium Seed Bank, najväčšia banka semien voľne rastúcich rastlín na svete.
Svetlo v záhradách sa počas roka mení a s ním aj farby bronzu, tiene aj kontext okolitej vegetácie. Tá istá socha tak na jar a v zime pôsobí inak.
Podobný princíp pozná aj Viedeň. Pred Karlskirche na Karlsplatzi stojí Mooreova socha Hill Arches z roku 1973, ktorú umelec mestu daroval v roku 1978. Sám si vybral farbu dlaždíc vo vodnej nádrži aj výšku hladiny, sochu navyše umiestnili mimo stredu, aby jej krivky dopĺňali kupolu kostola v pozadí, nie s ňou súperili. Na zimu sochu prikrývajú drevenou debnou a vodu vypúšťajú, takže ju vidno len časť roka. Aj to je dôkaz, že Mooreove diela nikdy nepôsobia rovnako, mení ich svetlo, ročné obdobie aj miesto, kde stoja.
Tento článok bol inšpirovaný textom Emily LaBarge pre The New York Times, A Show for All Seasons: Henry Moore’s Art, Reborn in Open Air.
Pridaj komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť.