Dielo, ktoré nezačína významom
Existuje typ pravdy, ktorý nevieš vyargumentovať. Môžeš ju obchádzať, racionalizovať, premenovať, ale zostane v miestnosti. Presne tak funguje projekt The Rhinoceros in the Room. Or: A Tale of Banality and Evil od Itamar Gov.
V Kunstmuseum Magdeburg stojí obrovský, sedemnásť metrov dlhý biely nosorožec a blokuje prístup do chrámovej lode. Návštevník sa musí rozhodnúť: nielen ako ho interpretovať, ale ako sa pohybovať. Dielo teda nezačína významom — začína telom.
než ako socha.
Konformita ako pomalý proces
Gov sa vracia k absurdnej hre Rhinocéros od Eugène Ionesco, v ktorej obyvatelia mesta postupne mutujú na nosorožce a prijmú násilie ako normu. Hra vznikla ako reakcia na nástup totalitných ideológií a opisovala zvláštny moment dejín: zlo neprišlo ako šok, ale ako adaptácia.
V hebrejčine sa dokonca objavilo sloveso „rhinocerizovať sa“ — označuje situáciu, keď spoločnosť začne nasledovať autoritársky prúd a prestane reagovať na jeho dôsledky. Gov neukazuje politiku konkrétneho štátu. Ukazuje mechanizmus zvyku.
Zvuk medzi bezpečím a hrozbou
Zvuková kompozícia obklopuje priestor zo všetkých strán: stredoveké chorály, motívy z Erlkönig a uspávanka splývajú do zvláštneho stavu medzi bezpečím a ohrozením. Divák nevie, či sa nachádza v sakrálnom priestore alebo v rozprávke tesne pred katastrofou.
Európsky nosorožec
Nosorožec má však v európskej kultúre aj staršiu históriu. Od slávnej rytiny Albrechta Dürera z roku 1515 sa stal symbolom moci a exotického sveta mimo Európy — tvora obrneného, majestátneho a zároveň nepochopeného. Gov pracuje práve s touto ambivalenciou: fascináciou aj strachom, obdivom aj hrozbou.
listu a skice zvieraťa dovezeného do Lisabonu v tom istom roku. Dielo sa stalo jedným z najvplyvnejších zobrazovacích obrazov tohto zvieraťa v európskej kultúre.
Filozofický experiment v priestore
Nosorožec zároveň odkazuje na filozofickú epizódu medzi Bertrandom Russellom a Ludwigom Wittgensteinom — otázku, či možno dokázať, že „v miestnosti nie je nosorožec“. Gov robí presný opak: vloží ho tam.
Medzi mýtom a realitou
A potom ešte jeden lokálny príbeh — barokový „jednorožec z Magdeburgu“, pseudo-vedecký hybrid poskladaný z rôznych kostí, pokus vytvoriť mýtus z reality. História, jazyk, politika, filozofia a legenda sa tu správajú rovnako: všetky potrebujú, aby sme niečo videli — alebo nevideli.
Psychológia normálnosti
Dielo pôsobí ako atrakcia, takmer cirkus. Ale je to alarm. Nie krik, skôr uspávanka, ktorá ťa drží bdelého.
Nosorožec totiž nie je metafora. Je to situácia: prítomnosť, ktorú všetci registrujú a zároveň ju nechcú pomenovať.
A preto výstava nehovorí o minulosti totalít. Hovorí o psychológii normálnosti — o momente, keď sa človek prispôsobí realite tak úspešne, až prestane rozlišovať medzi tým, čo je prijateľné a čo iba bežné.
Niektoré umelecké diela reprezentujú svet.
Toto ho simuluje.
